Semerovo v 20. storočí

Posledné obdobie v Rakúsko-Uhorskej monarchii sa pre Slovensko a aj pre Semerovo skončilo I. svetovou vojnou.

Zo Semerova padlo na bojisku viacero občanov, niektorí sa vrátili domov ako mrzáci. Menovite padli v I. svetovej vojne / 1914 - 1918 / (1) títo Semerovčania:

6.12.1914 Pavol Belický, 25-ročný, ženatý, manželka Berta Slobodníková
8.10.1914 Eduard Ďurák, 30-ročný
19.3.1915 Kornel Fiľakovský, 21-ročný, slobodný
29.3.1915 Ján Král, 33-ročný, ženatý, manželka Etela Pavlíková
23.8.1915 Rudolf Hajdany, 29-ročný, ženatý, manželka Magdaléna Dološová
14.11.1915 Jozef Žihar, 42-ročný, ženatý, manželka Katarína Balisová
9.3.1915 Imrich Prokopec, 24-ročný, slobodný
5.7.1915 František Kecskés, 27-ročný, ženatý, manželka Barbara Markovičová
11.7.1915 Arpád Déň, 24-ročný, slobodný
1.4.1916 Ondrej Dvorský, 40-ročný, slobodný
22.11.1914 Ľudovít Trnka, 35-ročný, ženatý, manželka Katarína Babincová
18.8.1916 Mixa Sorger, 19-ročný, slobodný
17.9.1916 Štefan Voros, 26-ročný, ženatý, manželka Alžbeta Fiamová
5.7.1916 Štefan Kamerda, 22-ročný, slobodný
3.10.1916 Ján Husár, 30-ročný, slobodný
24.5.1916 Jozef Witek, 21-ročný, slobodný
9.7.1916 Ján Sedláček, 41-ročný, slobodný
8.12.1916 Pavol Pišťanský, 23-ročný, slobodný
29.5.1917 Ondrej Kečkéš, 23-ročný, slobodný
29.9.1916 Pavol Ďuráč, 17-ročný, slobodný
31.7.1916 Matej Kotlár Ďuráč, 27-ročný, slobodný
19.1.1918 Imrich Bórik, 19-ročný, slobodný
25.1.1915 Peter Macek, ženatý, manželka Barbora Mellenová
nezvestní Ján Kapusta a Štefan Kapusta


Útlak Slovákov a ďalších slovanských národov a ich nerovnoprávne postavenie v Rakúsko - Uhorsku viedol po I. svetovej vojne k rozpadu monarchie.
Národy v mnohonárodnostnom Rakúsko - Uhorsku si uplatnili právo na sebaurčenie. Medzi nimi bolo Česko a Slovensko.

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor v Prahe nový samostatný Československý štát. Deklaráciou Slovenského národa, podpísanou predstaviteľmi SNR v Martine, sa Slovensko prihlásilo do nového štátneho útvaru.

Komplikovaná situácia bola práve na území južného Slovenska, kde žilo zmiešane slovensko - maďarské obyvateľstvo. Vytýčenie hraníc, ktoré by vytvorilo prirodzený geografický celok, bolo veľmi ťažké a niekoľko pokusov zlyhalo. Novú demarkačnú čiaru medzi Česko - Slovenskom a Maďarskom musela vytýčiť Medzinárodná komisia.

8. januára 1919 o 13,30 hod. vpochodovala do Nových Zámkov Československá armáda a 10. januára 1919 bola na juhozápadnom Slovensku vytvorená definitívna hranica. Semerovo sa stalo súčasťou nového Československého štátu.

Avšak v noci z 29. na 30. mája 1919 bola hranica narušená vpádom Maďarskej červenej armády cez Štúrovo. Medzi armádou Česko - Slovenska a Maďarskou červenou armádou došlo k bojom aj v časti chotára medzi Semerovom a Koltou.(2)

Na zásah Dohody 3. júla 1919 musela armáda Maďarskej republiky rád opustiť obsadené územie Slovenska. Obyvatelia Semerova sa len veľmi ťažko spamätávali z následkov tohto obdobia. Stále sa obávali, najmä šírením propagandy, že opäť bude obec patriť do Maďarska.

Po vzniku republiky sa uskutočnilo sčítanie ľudu. Podľa neho malo Semerovo:

počet obyvateľov: 1284, z toho mužov: 650 a žien: 634.

Ich národnosť: slovenská 821, nemecká 3, maďarská 430, židovská 26, iná O, cudzinci 4.

Náboženské vyznanie: rímskokatolícke 1236, ev.a v. 6, ev. ref. 10, izraelské 32, iné O

Semerovo v tomto období malo 2341 ha pôdy a 156 domov. (3)

Možno Vás prekvapí pri sčítaní ľudu pomerne veľký nárast obyvateľov maďarskej národnosti, ktoré sme predtým nezaznamenali. Príčinou bola pravdepodobne tá skutočnosť, že vtedajší semerovský farár Ján Berenyi sfalšoval výsledky sčítania ľudu v prospech maďarskej národnosti.

Semerovčania boli o tom presvedčení. Tvrdo totiž presadzoval maďarčinu aj na bohoslužbách, čo bolo príčinou svárov medzi ním a veriacimi. Dokonca počas bohoslužby prišlo k incidentu, keď organista s veriacimi po slovensky a farár po maďarsky sa v kostole prekrikovali. A práve tento jeho čin pri sčítaní ľudu bol takým popudom, že Semerovčanom pretiekol pohár trpezlivosti a farára Berényiho vyhnali z obce kameňmi. (4)

V roku 1924 - 1928 sa uskutočnila v obci Semerovo parcelácia pôdy. V pozemkovej reforme na majetkoch Sombateliho a Gutmana, ktorých čiastky dostali aj obyvatelia Veľkých Loviec.

Okrem miestnych obyvateľov začali na pôde pracovať aj kolonisti, ktorí sa prisťahovali z Kysúc a Žiliny. Boli to rodiny Barinek, Tomaštík, Holeša, Ondrejka, Katanák, Ďurkovský, Hudek, Jamečný a Martoník. Prisťahovalci zo Žiliny: Tomaštík, Ďurkovský a Katanák, ktorí sa vrátili z Ameriky, kúpili budovu pod číslom 338, 339 a 340 nazývaný panský dvor. Ich potomkovia v týchto domoch bývajú dodnes.

V roku 1920 vzniklo v Semerove viac politických strán, organizácií a spolkov. Najväčšie politické strany boli agrárna a komunistická.

V novom Československu sa začalo s výstavbou viacerých budov. Veľký rozvoj zaznamenalo školstvo a kultúra. Konečne mohli Slováci po období maďarizácie hovoriť a učiť sa v svojej materčine. Aj v Semerove v tomto období prestavali, dobudovali a rozšírili školu.

V roku 1906 založil pisár notárskeho úradu Elek Pamer dobrovoľný hasičský zbor v obci a prvým veliteľom bol Ľudovít Trnka st.

Priemyselná výstavba v Semerove nezaznamenala veľký rozvoj.

V roku 1932 tu začal Ján Holleša s výstavbou teheľne. V roku 1934 sa začalo s výstavbou tvrdej hradskej do Čiech, ktorá sa ukončila v roku 1941. Väčšina obyvateľov boli poľnohospodárski robotníci a pracovali na 5 veľkostatkoch. Podmienky v poľnohospodárstve sa však zlepšili len čiastočne. Tento stav mal za výsledok aktivizácie sociálneho napätia a vyústil do štrajkov. V Semerove boli štrajky poľnohospodárov v roku 1924, 1929 a 1936.

V období ČSR boli významnými predstaviteľmi obce richtári a starostovia : Štefan Bajla, Ján Balogh, Štefan Števár, Štefan Ujček a ďalší.

(1) Úmrtná matrika bývalého matričného obvodu v Semerove, zväzok 2, 1907 - 1922, OcÚ Semerovo
(2) Kronika obce Semerovo, OcÚ Semerovo
(3) Štatistický lexikón obcí na Slovensku z 14.4.1920, Praha 1927
(4) Kronika obce Semerovo, OcÚ Semerovo


Semerovo v období 1938 - 45 (1)

29. 9. 1938 prišlo mníchovským diktátom k rozbitiu ČSR a územie južného Slovenska Viedenskou arbitrážou z 2. 11. 1938 bolo pripojené k Maďarsku.

Pre južné Slovensko sa začalo obdobie teroru a stagnácie vo všetkých oblastiach života. Zhoršila sa nielen politická, ale aj ekonomická situácia. Pre slovenskú časť obyvateľstva nastal hrubý národnostný útlak.

Na celom okupovanom území bola ustanovená maďarská vojenská diktatúra.

Z tohto obdobia sa v Semerove zachovalo niekoľko pohľadníc, t.č. už nefunkčná artézska studňa a všetky obecné pozemky dokázali urýchlene previesť na Maďarskú kráľovskú pokladnicu. Nezachovali sa žiadne úradné písomnosti obce, ale veľa ešte žijúcich obyvateľov Semerova na vlastnej koži prežilo toto obdobie. Vo svojej spomienke nám ho priblížila pani Mária Rosenbergová

"Vojaci prichádzali a školu obsadili maďarskými učiteľmi, poštový úrad a obecný úrad priamo ľudia z Maďarska. Našli sa aj takí kolaboranti, ktorí okupantov vítali s radosťou a neboli to "maďarské rodiny". Slovenskí učitelia museli opustiť našu obec a odísť za hranice. Učitelia Havliš, Ozábal, Blaško, Žitňanová, Naďová, Žaťko, ktorí pôsobili u nás na škole, tiež odišli. Náš učiteľ Karol Havliš, toho času žije v Čechách. Veľmi si obľúbil Semerovo, a ešte aj ako 84-ročný chodí do Semerova so Šatovčanmi, nevynechá ani jednu príležitosť. Za pôsobenia menovaných učiteľov bolo veľa veselosti, hrávalo sa ochotnícke divadlo cez dlhé zimné večery. Založili dychovú kapelu, čo samo o sebe znamenalo zábavu a dobré spolunažívanie mládeže a učiteľského zboru.

Jedna učiteľka rodená Moravanka, ktorá sa vydala do maďarskej rodiny, musela opustiť učiteľské zamestnanie, lebo jej neverili. Začalo sa kruté pomaďarčovanie. Deti v škole sa učili po maďarsky. Keď žiak nevedel domácu úlohu, musel platiť deravý fillér /maďarské peniaze/. Na obecnom úrade a pošte sa mohlo hovoriť len po maďarsky. Keď sa večer zišla mládež a spievali po slovensky, prišli koserkári - žandári a rozohnali ich.

Peniaze zamenili veľmi lacno. Ťažko sa žilo väčšine obyvateľstva. Obchody vyrabovali a boli dva týždne zatvorené, priniesli do nich tovar z Maďarska, ktorý bol kvalitou veľmi zlý. Vyhrážali sa maďarským heslom: ,,Keď maďarský chlieb žerieš, budeš maďarsky aj rozprávať"! Ešte aj v Semerove bývajúci Maďari si povedali, že nie týchto Maďarov sme čakali. Veľa ľudí sa pomaďarčilo dobrovoľne ale veľa pomaďarčili svojvoľne úradníci (napr. môjho manžela Štefana, pomaďarčili a keď narukoval, musel prijať opäť slovenskú národnosť, hoci ani maďarsky nevedel.

Kultúrne podujatia organizovali v tomto období len slováci, lebo maďari medzi sebou mali polovicu analfabetov. Nacvičili sme slovenské divadlo s učiteľom Hajdanym, no zakázali nám ho hrať, ale veľa divadiel sme odohrali a usporiadali veľa večierkov.

Okupanti sa chovali bezohľadne napr. Jozef Kasák, 42-ročný, bol v roku 1938 odvlečený a väznený v Budapešti a manželka deportovaná na Slovensko v Považskej Bystrici. Ujček Štefan, riaditeľ školy, musel ujsť a manželku mu vyviezli z vlastného domu von z dediny na cestu aj s malým dievčatkom a staršou dcérou. Povoz nemali, len náhodný voz prechádzal po ceste, a ten ich zobral na stanicu do Nových Zámkov. Po ceste dievčatko ochorelo, kým sa jej na Slovensku dostalo lekárskej pomoci, bolo neskoro, dievčatko zomrelo. Anna Péteriová bola odvlečená do Komárna, kde ju trýznili. Šťastie, že bola už fronta blízko, mohla ujsť a vrátila sa domov.

Musím ešte spomenúť, že stále sa hovorí o Slovensku, jeho prvej republike, že bola fašistická a čo bola Maďarská republika,tiež fašistická, vtedajších vrcholných predstaviteľov štátu v deväťdesiatich rokoch pochovali so všetkými poctami a svet mlčal a mlčí ! Deportovali židovské rodiny priamo aj z našej dediny. Moji tútori Smíkalovci im chceli poskytnúť pomoc, prezradili nás a veci, čo si priniesli k nám schovať, sme museli na druhý deň odniesť na obecný úrad. Na výstrahu Máriu Smíkalovú, ktorá všetkým varila, notár s lekárom dokopali a dobili, že jej poškodili pečeň.

Keď sa vrátili Buchingerovci domov, poskytli sme im útulok na tri mesiace, kým sa im starší brat s manželkou nevrátil. Zatiaľ bývali a stravovali sa u nás. Hrozný pohľad bol hlavne na Emanuela, ako bol mučený v koncentračnom tábore. Kto to nevidel, neuveril by tomu. Cez celú vojnu sme ukrývali jedného židovského občana, respektíve mladíka, ktorý sa zhodou okolností pripojil k 11-člennej rodine deportovanej z Brašova v Rumunsku, a tí bývali u nás celý front. Ten židovský mladík pracoval ako tovariš v kováčskej dielni. Na meno sme sa nepýtali, volali sme ho Jano. Veľmi sa bál, keď prišli do dediny Nemci, mal v hnoji urobený bunker a bol tam, kým Nemci neodišli pred ruskými vojakmi. Po oslobodení Nových Zámkov sa vydal na cestu domov so sľubom, že sa ozve, akonáhle príde domov, neozval sa. Rodina z Brašova dala o sebe vedieť, keď prišla domov ".

(1) Kronika obce Semerovo, OcÚ Semerovo


Semerovo v rokoch 1945 - 1989 (1)

Okupácia južného Slovenska a Semerova sa skončila ukončením II. svetovej vojny. Semerovo bolo oslobodené II. Ukrajinským frontom pod velením maršála Malinovského. 27. marca ráno sa dostali na návršok nad Semerovom. Priamy útok na Semerovo viedla paradesantná gvardejská divízia pod vedením pplk. Smirnova -Adamova, v ktorej bojovali aj slovenskí partizáni z Nitrianskej paradesantnej brigády. Počas oslobodenia z 27. na 28. marca bol zastrelený jeden obyvateľ Semerova Viktor Haverlík, 23 - ročný.

Počas druhej svetovej vojny boli v zajatí, nezvestní, padli, alebo zahynuli v koncentračnom tábore :

1. 4. 1945 Ondrej Balaško, 28-ročný, ženatý, manželka Mária Modrovičová
31.1.1943 Ján Chovann, 30-ročný, ženatý, manželka Mária Rosenbergová
30.6.1944 Viliam Sorger, 83-ročný
16.1.1944 Jozef Jankulár, 29-ročný, ženatý, manželka Katarína Lisická
28.3.1945 Mikuláš Haládik, 22-ročný, slobodný
nezvestný Imrich Lóška, slobodný , nevrátil sa / nar. 10.4.1921 /
nezvestný Ján Molnár , mladoženáč /nar. 1919 /
nezvestný Ján Pintér , slobodný / nar. 1922 /
nezvestný Imrich Čengel , slobodný / nar. 1921 /
nezvestný Imrich Juhás / nar. 1921 /
nezvestný Ján Haládik / nar. 1921 /
nezvestný Štefan Dudáš ( nar. 1921 )
nezvestný Matej Rosenberg
nezvestný Jozef Rosenberg, nar. 8.5.1907, nezv. od 12.1.1943, man. Terézia, r. Trnková
nezvestný Alexander Lamy (1944), nar. 9.2.1908, manž. Gizela, rod. Bedó
nezvestný Ondrej Šorman ( 1910 )
nezvestný Štefan Otruba
nezvestný Pavol Fialka , (1915 ), ženatý, manželka Veronika Malíková
nezvestný Ľudovít Garaj (1920), slobodný, nezvestný od r. 1944
nezvestný Štefan Ďurkovič (1920)
tesne pred koncom vojny 1945 Ján Ďurkovič ( 1924)
nezvestný Jozef Kečkéš 8.2.1907 za mŕtveho vyhlásený 10.5.1946
v koncetračnom tábore umučená rodina Dávida a Berty Buchingerovcov,

Po prechode frontu zutekali veľkostatkári Schubert, Belko, Schlesinger, Linhart a národnú správu na Rotermanovom majetku vykonával Emil Hajdany, na Lapošine a Sombataliho Michal Hudiványi, na Aranyosiho majeri / celá Surovina / Jozef Belický a Mikuláš Trnka. Úroda bola delená medzi poľnohospodárskych robotníkov, bývalých sluhov na majeroch, vojakov prichádzajúcich z frontu a štátom požadované odvody.

SNR vyhlásila v septembri 1944 Deklaráciu obnovenia ČSR a po vyše 6 ročnej okupácii sa dnešné územie Novozámockého okresu vrátilo do obnovenej republiky.

Po vyhlásení Košického vládneho programu boli zriadené Miestne národné výbory ( ďalej len MNV ), ktoré začali organizovať a riadiť život v mestách a obciach.

V roku 1946 sa začala II. pozemková reforma, konfiškované boli majetky veľkostatkárov v Semerove, okrem veľkostatku Štefana Cyrana. Pôda bola rozdelená medzi záujemcov z radov poľnohospodárskych robotníkov. Obec mala v správe Schubertovú ovocnú záhradu.

Od januára 1946 uzavrela ČSR s Maďarskou republikou zmluvu o vzájomnej výmene obyvateľstva a zriadila v Nových Zámkoch inštitúciu Presídľovacieho úradu.

V rámci repatriácie sa v roku 1947 presídlilo 14 slovenských rodín z Novej Huty a Boromlaku z Rumunska a novými Semerovčanmi a obyvateľmi osady Červený majer sa vtedy stali:

Peter Ondrušík, Štefan Šuba, František Šuba, Ondrej Vávra, Ján Bejdak a Ondrej Bejdák, Ján Vons, Ján Živčák, Pavel Stašák, Štefan Kubinec, Jozef Choleva, Pavel Janošťák, Karol Vávra, Jozef Vilček a ich rodiny.

Z Bekeškej Čaby prišli vdova Katarína Hertlíková so svojou rodinou a Pavol Házi Hertlík tiež so svojou rodinou.

Vo februári 1948 sa uskutočnil v Československu komunistický prevrat. To znamenalo veľký zásah do života obyvateľov. Začali sa rozoberať opustené majere a veľkostatky ako napr. Heleny Aronyossovej, Pálov, Rottermanov, Bachlov, Sombatheliho.

Po prvýkrát sa zaviedla pravidelná štátna autobusová doprava. Od 1. januára 1949 obec Semerovo patrí pod okres Nové Zámky.

Funkcionári Miestneho národného výboru od 1946 - 1989

V Semerove bol prvý predseda revolučného národného výboru a náčelníkom milície Imrich Babinec. V roku 1946 od 1. júna pracoval Miestny národný výbor /ďalej len MNV/ v tomto zložení: predseda Jozef Belický, notár Marcibál, členovia František Garaj, Jozef Bórik, Július Ovsenák.

V roku 1947 bol zvolený za predsedu MNV Jozef Voroš, ktorý bol zároveň aj poslancom Slovenskej národnej rady. Od r. 1948 bol predseda MNV Ján Mokráš a členmi Jozef Bórik, Július Ovsenák, Jozef Vetter a pomocník, bubeník Jozef Péteri st.. Ďalej predseda MNV Štefan Kalužák a v r. 1950 Karol Kraushuber zo Šurian.

V roku 1954 bol predsedom MNV zvolený Jozef Haládik a tajomníkom Jozef Bórik. Jozef Bórik pracoval vo vedení obce plných 25 rokov, celé štvrťstoročie. Bol pri jednej z najväčších zmien našej obce, jej výstavbe a rozvoji.

Od roku 1971 sa stal tajomníkom MNV Štefan Rosenberg. Chod obce a pokračovanie jej rozvoja usmerňoval 13 rokov až do svojho odchodu do dôchodku v r. 1984. Predsedom MNV bol Jozef Péteri, ktorého v roku 1976 vystriedal Imrich Slobodník. V r. 1981 - 89 bola poslankyňou ONV Katarína Kečkéšová.

Od 20. októbra 1984 tajomníčkou MNV bola Oľga Lamyová, predsedom MNV Mikuláš Fialka.

Pôvodné sídlo MNV bol Schnábelov majer /t.č. bar Tijana/. Neskoršie sa presťahoval do domu Bajlových / oproti terajšiemu obecnému úradu /a o rok neskôr do bývalého domu Jankovicsa / vedľa vchodu od MKS /.

Rozvoj obce

V roku 1947 sa zahájila výstavba domov na Surovine. Upozorňujeme na skutočnosť, že pôvodná obec končila potokom. Celá Surovina, s rodinnými domami, s cestami, so školou, s poľhopodárskymi objektami sa budovala na roliach a menila sa na novú časť obce.

Na základe zákona o kolektivizácii z februára 1949 bolo niekoľko občanov a rodín Semerova označených za kulakov a nepriateľov štátu a zahájila sa násilná kolektivizácia. V roku 1949 bolo založené poľnohospodárske strojové družstvo. R. 1949 bol Cyranov veľkostatok zoštátnený a vznikol dvor Štátneho majetku Palárikovo.

V obci vznikli aj nové stavby spoločenského významu. V roku 1951 sa ukončila elektrifikácia obce, zriadilo sa kino v Zichiovskom kaštieli a zahájila sa výstavba nového hospodárskeho dvora Jednotného roľníckeho družstva na Surovine.

V r. 1955 vybudovali nový most cez potok, v r. 1956 prvých 800 bm betónových chodníkov a budovanie bolo skončené v r. 1968. V rokoch 1958 - 60 postavili novú budovu MNV, tehelňa bola rozšírená v r.1958, v r. 1959 sa zahájila výstavba pevných komunikácií a začal sa boj s blatom. Zalesnenie Váraša sa uskutočnilo v r. 1960-63. V r. 1961-62 postavili budovu Požiarnej zbrojnice. Vodnú nádrž (rybník) na ploche 8 ha na 240. 000m3 vody, ktorá bola v roku 1965 povodňou zničená a obnovená v r. 1967. V tomto období začala regulácia potoka. Miestny rozhlas začal svoju činnosť v obci v r. 1961. V r. 1962- 65 vybudovali zavlažovací kanál nad rybníkom. V roku 1967 a v r. 1976-77 sa spevňovali miestne komunikácie nástrekom penetráku v dĺžke 7 km. V roku 1964 Jednota SD Nové Zámky uskutočnila rekonštrukciu Zichiovského kaštieľa, ktorý bol prebudovaný na obchodné centrum. V rokoch 1964 - 67 bola postavená nová Základná deväťročná škola s prekrásnym areálom doplneným v r. 1967 o štvorbytovky, telocvičňu a jedáleň. Stará škola sa upravila na materskú školu, ktorá sa sťahovala z budovy bývalej školy / dnes neexistujúca, stoja tam dve 4. bytové jednotky Poľnohospodásrkeho družstva ďalej len PD /. V roku 1966 sa vybudovali tri štvorbytovky štátneho majetku. Nový kultúrny dom bol postavený v r. 1968 - 71, a v roku 1973 doplnené bolo v ňom kino. Kultúrny dom bol rozšírený o kuchyňu PD a teplovzdušné kúrenie vyriešilo vykurovanie hlavnej sály. V r. 1969 sa zahájila výstavba verejného osvetlenia. Budova pošty bola postavená v r. 1971 - 1973 s novým telefónnym automatom.

V r. 1972-74 bol vybudovaný v akcii "Z" ( svojpomocne ) dom smútku a pevná cesta na cintorín až po kostol. Jednota SD vybudovala nový obchod na Surovine. V roku 1975 urobili generálnu opravu nízkeho napätia. V tom istom roku bol vybudovaný a odhalený pamätník padlým hrdinom v druhej svetovej vojne. Prestavaná bola aj obradná sieň, v ktorej sú drevené plastiky akad. sochára A. Ilečka.

Nová budova farského úradu bola stavaná svojpomocne v r. 1968 - 76. V roku 1976 pôvodná fara s kaplnkou rozobratá a zahájila sa výstavba dvoch šesťbytoviek PD. Zdravotné stredisko-trojobvod s dvoma bytmi bolo budované v akcii "Z" v rokoch 1975 - 80. V roku 1982 sa uskutočnila generálna oprava rímkat.far. kostola.

V roku 1984 bola dobudovaná v akcii "Z" nová dvojtriedna materská škola. V r. 1986 bola obnovená strecha na starej škole. V rokoch 1986 - 89 sa zabezpečili projekty a následne bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu I. a II. etapy vodovodu.

Kultúrny a spoločenský život

V roku 1960 bol založený pri MNV Zbor pre občianske záležitosti, t.č. Združenie človek, človeku na organizovanie občiansko - spoločenských podujatí ako napr. svadby, uvítanie detí do života, strieborné , zlaté svadby a iné.

V roku 1960 patrila medzi najpopulárnejšie dychovka Karola Bohoša.

V roku 1976 obsadil divadelný súbor, ktorého tradícia je ešte z čias prvej republiky na okresnej súťaži II. miesto.

Jozef Baláž v rokoch 1974 až 86, bol uspešným účastníkom prehliadok amatérskych spevákov populárnych piesní. Na celoslovenskej súťaži Zlatá ruža v Detve v roku 1976 obsadil II. miesto, I. miesto obsadil na krajskej súťaži v Nových Zámkoch v r. 1975 a v Šali v r. 1986, bol členom hudobnej skupiny POKER Jaroslava Bórika, spolu s Karolom Skačanom, Jozefom Tomaštíkom, Ladislavom Šemelákom. Hudobná skupina POKER sa zúčastnila krajskej súťaže beatových skupín v Gbeloch pri Bratislave v roku 1975.

Od roku 1987 futbalisti Telovýchovnej jednoty / ďalej len TJ / Družstevník Semerovo sa stali účastníkmi najvyššej okresnej majstrovskej súťaže.

Spevokol Základnej školy pod vedením Heleny Jančokovej získal III. miesto v okresnej súťaži v roku 1983.

V kultúrnom živote pôsobila aj mládežnícka skupina Modrý lúč. Svoju činnosť obnovila dychovka dospelých a detí Semeranka pod vedením Karola Bohoša, neskôr Imricha Rosenberga, Jozefa Kocána a Karola Bujdáka, ako aj hudobná skupina EXPO. Aktivizoval sa Slovenský zväz žien, Zväz požiarnikov, športovci TJ Družstevník, Poľovné združenie, Drobnochovatelia, Záhradkári, Zväzarmovci, Včelári, Zväz invalidov, Zväz protifašistických bojovníkov, Zväz mládeže, Červený kríž a iné spoločenské organizácie.

Dňa 17. 6. 1977 bola podpísaná družbu obcí SEMEROVO - ŠATOV obec v okrese Znojmo v Českej republike. Priateľstvo podpísali bývalý tajomník MNV a predseda TJ Družstevník Semerovo Štefan Rosenberg a predseda TJ Tatran Šatov Josef Kučera. Priateľstvo trvá dodnes s pravidelnými návštevami v oboch obciach.

V roku 1977 zahájilo svoju činnosť profesionálne kultúrne zariadenie - družstevný klub Semerovo, ktorého vedúcim bol Imrich Hrabovský. V tomto období zabezpečil: vystúpenia profesionálnych divadiel Andreja Bagara a bábkového divadla z Nitry s hercami, ako Oldo Hlaváček, Jozef Dóczy, Jozef Bednárik, Jaroslav Ďuríček, vystúpili populárni speváci Václav Neckář, Oľga Szabová, Eva Máziková, Dušan Gruň, Jana Kocianová, Karol Duchoň, Marcela Laiferová, Modus s Marikou Gombitovou, Mirom Žbirkom, Lacom Luceničom a Jánom Lehockým, Milana Mlsnu, Slivkovcov, Júlia a Peter Hečkovcov a ďalších umelcov. DK sa podielal na vydávaní mesačníka, obecných novín Dubník - Jasová - Semerovo. Od roku 1988 vlastnilo JRD Dubník videokameru, videomagnetofón, s ktorou je zdokumentovaný život obcí patriacich do zlúčeného družstva, teda aj Semerova.

Detský bábkársky súbor Slniečko pri družstevnom klube a základnej škole preslávil Semerovo doma aj v zahraničí.

Pracoval pod vedením manželov Hrabovských v spolupráci s režisérom Bábkového divadla v Nitre Jánom Hižnayom a scénografom divadla Andreja Bagara v Nitre Františkom Pergerom, za desať rokov uviedol hry, v ktorých účinkovali žiaci ZŠ a dosiahli tieto úspechy v rokoch 1978 až 1988 : sezóna 1978 / 79 Penčo Mančev - MACKO ZÁDRAPKO počet vystúpení : 5 ( krajská súťaž Šaľa, ďalej len Šaľa - 2. miesto). Sezóna 1979 / 80 Melánia Jakubisková - NEBOJSA, počet vystúpení : 34 ( Šaľa - 1. miesto, 29. LCH medzinárodný festival Chrudim, Slniečko členom svetovej organizácie UNIMA, Scénická žatva Martin , VIII. bábkársky majáles Budapešt). Sezóna 1980 / 81 Mišo Kováč Adamov GAŠPARKO, počet vystúpení: 24 x Gašparko, 9 x Nebojsa a Gašparko spojené predstavenie ( Šaľa - 1. miesto, Celoštátna súťaž Žilina : 1. miesto - Hlavná cena a Diplom MK SR za pedagogickú prácu v súbore, 13. Kaplické divadelné leto KAPLICE, s hrami : Nebojsa + Gašparko, Scénická žatva Martin - druhýkrát so Zápisom do venca víťazov SŽ Martin ). Sezóna 1981 / 82 Louis Pergaud - GOMBÍKOVÁ VOJNA počet vystúpení : 31 ( Šaľa 1. miesto, Celoslovenská súťaž Bábkásrka Žilina - 1. miesto Hlavná cena MK SR , Scénická žatva Martin - tretíkrát ). Sezóna 1982 / 83 MARIANNA GRZNÁROVÁ - MAŤKO A KUBKO počet vystúpení : 34 ( Šaľa - 1. miesto, Celoslovenský seminár Bábkárska Žilina , Štúrova Modra, Kremnické GAGY, Scénická žatva Matrin, 4 účasť na festivale za sebou, zájazd v MĽR - Vác). Sezóna 1983/84 Rudyard Kipling - MAUGLÍ vystúpení : 39, (nahrávanie HR TN STV, federálne TN, Šaľa - 1. miesto, Bábkárska Žilina celoslovenský festival - Cena za tvorivý dramaturgický čin, 33. Medzinárodná bábkárska Chrudim - účasť 2 krát). Sezóna 1984 / 85 a 1985 / 86 ERNEST BRYLL - KATARZYNA GARTNEROVÁ - JÁNOŠÍK alebo NA SKLE MAĽOVANÉ počet predstavení : 59 !, ( Šaľa - 1. miesto, Štúrova Modra, natáčanie v STV Bratislava, Kultúrne leto Bratislava). Sezóna 1986 /87, 1987 / 88, Ruská ľudová rozprávka - VASILISA PREKRÁSNA počet predstavení : 29 ( Šaľa - 1. miesto = 7. víťazstvo na krajskej súťaži!, XII. Bábkárska Žilina celoslovenská súťaž-4. účasť na celoslovenskej súťaži!, Cena Osvetového ústavu Bratislava - neof. druhé miesto) /. Na protest proti nezmyselným útokom,sabotovanie účasti na zahraničných zájazdoch - Monaco, Bulharsko atď. ukončil súbor v roku 1988 svoju existenciu po 264 predstaveniach, v ktorých účinkovali a šírili slávu Semerova najmä títo členovia súboru: Jaroslav Balogh, Renáta Baloghová, Anita Balážová, Gabriela Barusová, Monika a Štefan Bujdákovci, Denisa Bujdáková, Renáta Bužíková, Irena Farkašová, Milena Fialková, Janetta Fialková, Marta Garajová, Mário Garai, Aurel Guliš, Jana a Adriana Hatalové, Milan Hatala, Jana Heverová, Andrej Husár, Iveta Ivaničová , Marián, Karol a Gabika Kečkéšovci , Marián a Róbert Kasákovci, Štefan Klimák, Peter Kozák, Mária Leváková, Tibor a Dalibor Mihalíčkovci, Eva a Miroslava Kocerové, Peter Molnár, Nataša Mokrášová, Slavomír Péteri, Vierka Preložníková, Ľuboš Rozenberg, Slávka Skačanová, Edita a Dáša Šebíkové, Oľga a Erik Šemelákovci, Marek Šemelák, Miloš a Danka Šormanovci, Jozef Trnka, Diana Ujváriová, Valika Vadkertiová, Jana, Milada a Miloš Zavadzanovci.

Semerovo za ostatných 10 rokov 1990-2000

Po prevrate "nežnej revolúcii" v roku 1989 prišlo k pádu komunistického režimu. Začala sa písať nová kapitola dejín. Dňa 8. - 9. júna 1990 sa uskutočnili voľby do SNR, FZ SN a SĽ.

Od 1. 4. 1990 na základe celoobecnej ankety bol na plenárnom zasadnutí za tajomníka MNV zvolený Imrich Hrabovský a za predsedu MNV Ján Šima. 27. júla vstúpila obec do Združenia miest a obcí na Slovensku.

V dňoch 23.- 24. 11. 90 sa uskutočnili prvé demokratické voľby samosprávy. V priamych voľbách bol za starostu obce zvolený Imrich Hrabovský a 15 členné obecné zastupiteľstvo, ktoré zvolilo zástupcu starostu Jána Šimu. V r. 1994 komunálne voľby zvolilo 11 - členné Obecné zastupiteľstvo, starosta a zástupca starostu bezo zmeny. V r. 1998 voľby do orgánov samosprávy zvolili 11 členné obecné zastupiteľstvo a za zástupkyňu starostu bola zvolená JUDr. Helena Kontrová. Prvý rozpočet obce dosiahol v roku 1991 1,6 mil. Kčs, ktorý vzástol na rekordných 10. mil. Sk v roku 1994!

Od vzniku samosprávy v roku 1991 musí z obecného rozpočtu plniť úlohu hlavného sponzora a prevádzkovateľa: Futbalového klubu – FC Semerovo, Dobrovoľného požiarneho zbor, Základnej školy, Materskej školy, Miestneho kultúrneho strediska, pohrebníctva, od roku 1995 Obecného zdravotného strediska.

Narastajú restitučné nároky komunistickým režimom poškodených občanov, obec vytvorila podmienky na poskytovanie profesionálnej pomoci poškodeným občanom.

Významné celoobecné udalosti:

Futbalový klub - FC Semerovo - ktorý dosiahol historický úspech, keď v sezóne 1991/ 92 obsadil III. miesto v okrese, predsedom FC bol Jozef Baláž.

Objavili sme a obnovili starý cintorín a starý židovský cintorín, sprístupnili ich v máji 1995. Bola v r. 1995 odhalená pamätná tabuľa rodine Buchingerovcom umučeným v koncentračnom tábore.

Vykopaná a zneškodnená bola pancierová päsť z II. svet. vojny.

Oslava 90 rokov Dobrovoľného požiarneho zboru v Semerove sa uskutočnila v roku 1996.

Náš rodák Marián Kráľ sa rozhodol pre kňazské povolanie a slávnostnú obliečku mal v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Mariánke a posvätenie previedol bývalý farár našej farnosti Viliam František Vaľa, generálny predstavený CC, Kongregácie bratov tešiteľov z Gethseman dňa 27. 7. 1996.

V roku 1999 sa po 39 rokoch v Semerove narodil ozajstný rodák Matej Baláž, , nakoľko od roku 1952 sa rodia deti Semerovčanov len v Nových Zámkoch v okresnej nemocnici.

Nevšedné bolo zatmenie slnka 11. 8. 1999, bol to zaujmavý úkaz. Na poludnie sa zdalo, že jeho svetlo malo fialový nádych ale v miestnostiach bola úplná tma, vtáci stíchli ako by zaspali !

Na celoslovenskej a medzinárodnej úrovni slávu Semerova šírili:

Alžbeta HAVRANOVÁ - učiteľka, výtvarníčka, poetka, účastníčka celoštátnych prehliadok s medzinárodnou účasťou v rokoch 1995 - 2000 , "Chálupkovo Brezno" Bronzové pásmo, výtvarné práce má trvale inštalované na Výtvarnom salóne učiteľov Bratislava a Budmerice.

Veronika BUJDÁKOVÁ, majsterka Slovenska v ľahkej atletike, účastníčka medzinárodných podujatí.

Janka SLOBODNÍKOVÁ, zvíťazila v súťazi Slovanská pieseň a učastníčka celoslovenských súťaží Slovenský Slávik 1994, Miss a Boy v Bratislave, 1996.

Roman Bujdák , ako hráč prvoligovom mužstve FC LINC v Rakúsku.

Mgr. Miroslava KIRIPOLSKÁ so žiačkami Základnej školy, v relácii STV CŔN-CŔN, na medzinárodnej súťaži Mladý Módny Tvorca 2000.

Dominika LAKATOŠOVÁ, medzinárodný folkórny festival v Bratislave.

Jinřich NOVOTNÝ, viťaz celoštátnej súťaže cukrárov SR O zlatú slnečnicu HERA 1998, 1999, 2000.

Smutnou udalosťou bol vandalizmus Dvorčanov s ťažkými ublíženiami na zdraví návštevníkov hodovej diskotéky, ktorá mala aj súdno-právnu dohru.

Významné celoštátne udalosti, ktoré menili aj naše dejiny

V r. 1991 sa uskutočnilo celoštátne sčítanie ľudu : počet obyvateľov Semerova 1247, z toho 601 mužov, 646 žien, 1188 občanov slov. národnosti, 6 českej, 47 maďarskej. Obec mala 485 domácností, 374 popisných obývaných domov.

17. jula 1992 bola vyhlásená Zvrchovanosť Slovenska, 1. 9. 92 schválená ústava Slovenskej republiky a 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika Semerovčania túto udalosť oslávili silvestrovskou veselicou a ohňostrojom a spoločným celoobecným prípitkom.

Vzácne návštevy obce

Možno sa bude zdať niekomu neuveriteľné, že nasledovné osobnosti verejného a politického života naštívili našu obec boli to: 29. 5. 1992 Alexander Dubček, predseda federálneho zhromaždenia, 9. 9. 1994 Doc. JUDr. Ivan Gašparovič Csc, predseda NR SR, expredseda vlády SR JUDr. Vladimír Mečiar 18. 5. 92 a 30. 8. 94, Mons. Ján Sokol, arcibiskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, metropolita Slovenska 13. 8. 2000, V priebehu rokov 1992 - 2000 navštívili obec : ministerka soc. vecí a rodiny SR Mgr. Oľga Keltošová , minister životného prostredia SR Ing. Jozef Zlocha 6x, minister pôdohospodárstva SR Ing. Peter Baco 2x, minister financií SR Ing. Miroslav Maxon 2 x, minister pôdohospodárstva SR Ing. Pavel Koncoš 2x, Mons. Dominik Hrušovský biskup, t.č. arcibiskup a veľvyslanec Vatikánu v Bielorusku, PhDr.. Eva Garajová viackát, ako poslankyňa NR SR, t.č. veľvyslankyňa SR pri Rade Európy v Strassburgu, ďalej poslanci Národnej rady SR Ing. Vlastimil Vicen, Mgr. Ivan Výboch, František Gaulíder, Ján Tužinský, JUDr. Michal Benčík, JUDr. Ľubomír Fogaš, t.č. podpredseda Vlády SR, Pavol Delinga, Ing. František Švec, Ján Smolec, Blažena Pavlovičová, JUDr. Róbert Fico, t.č. predseda strany SMER, Doc. Ing. Mária Angelovičová, Tibor Cabaj, MUDr. Ivan Hudec, JUDr. Peter Brňák, MUDr. Irena Belohorská, Prof. Doc. MUDr. Peter Šťastný CSc., štátny tajomník Ministerstva školstva SR Doc. Ondrej Nemčok.

Jubilantky, ktoré sa zapísali zlatými písmenami do histórie obce

Dňa 27. 11. 1992 Veronika Bóriková sa dožila ako prvá obyvateľka Semerova 100 rokov a bola slávnostne prijatá v obradnej miestnosti.

Dňa 28. 2. 1996 Ema Bóriková 100 rokov, je to druhá Semerovčanka, ktorá sa dožila tak úctyhodného veku, na dôvažok sa 16. 11 zúčastnila prijatia najstarších občanov obce na obecnom úrade vo veku 100 rokov a 262 dní !

Dňa 28. 2. 1997 sa dožila 101 rokov pani EMA BÓRIKOVÁ, ale zomrela o 6,oo hodine a nedožila sa slávnostného prijatia na obecnom úrade. V deň svojich narodenín, bola pochovaná s poctami a udelenú Cenu obce Semerovo za celoživotné dielo prevzala rodina jubilantky !


Tradičné kultúrne a spoločenské podujatia organizované Obcou a Miestnym kutúrnym strediskom

Fašiangové slávnosti, stavanie mája pripravuje folklórna skupina Semerovčan, ktorá iba nedávno zahájila svoju činnosť, vatra zvrchovanosti, hodové slávnosti, Deň ústavy a oslavy SNP, stretnutia s dôchodcami, prijatie najstarších občanov obce, uvítanie detí do života, strieborné ,zlaté ,diamantové manželké páry, májová a decembrová školská akadémia s hosťujúcim vystúpením spevokolu z Myjavy a Nitry, predvianočné predajné trhy, príchod sv. Mikuláša, silvestrovská zábava, ohňostroj, celoobecný spoločný prípitok.

Obecná knižnica sa umiestnila v nových dôstojných priestoroch, v plánovanom byte v MŠ. Kino bolo prebudované na premietanie širokouhlých filmov.

Uskutočnili sa koncerty Petra Nagya, Andera z Košíc, Jozefa Zimu, Magdy Pavelekovej, Roba Kazíka , Lídie Volejníčkovej, strýca Izidora, manželov Benkovcov, Marcely Laiferovej, Stanislava Kaizera, folklórnych súborov Gymnik a Zobor.

Svoju činnosť obnovila Matica slovenská a jej folklórny súbor Lipka pri MO MS , ktorý úspešne reprezentoval našu obec. Úspechom bola nahrávka štábu Slovenskej televízie " V izbe starej matere " v materskej škole, ktorá bola prvou národopisnou ukážkou tradícií našej obce, pod patronátom Alžbety Havranovej. Bola však zrušená. Druhá národopisná expozícia je stále vo vstupnej hale základnej školy. V roku 1998 sa uskutočnili opäť dve nahrávky Slovenskej televízie /STV/ do relácie " Juh Slovenska ".

V roku 1997 sa zozbieralo veľa archívnych dokumentov, ktoré sú použité aj v tejto knihe.

V tomto roku 7. júna boli odhalené pamätníky národným buditeľom. Vydala sa brožúra o obci Semerovo, štyri pohľadnice obce. Symboly obce boli posvätené v rímskokatolíckom farskom kostole.

Ďalej sa uskutočnila historická návšteva v Arcibiskupskom archíve v Ostrihome, kde s láskavým dovolením riaditeľa archívu, sme po prvýkrát mali možnosť vidieť, držať v rukách, odfotiť a zdokumentovať originálne pergameny prvej a druhej písomnej zmienky o obci z roku 1210 a z r. 1247, teda listiny staré skoro 800 rokov!

V roku 1998 sa zahájila záchrana najvzácnejšej pamiatky obce , reštaurovanie rímskeho kameňa, vybranie historického kameňa zo steny kostola, jeho obnova a (reštaurovanie) osadenie na novom mieste Romanom Greškovičom z Komárna.

Obec ďalej zabezpečila letecké zábery na obec. Svoje miesto má aj v celoštátnom kalendári, aj na dvojstrane v celoštátne vydanej knihe Profily Mestá a obce Slovenska, obec vydáva dvakrát ročne v krajských denníkoch dvojstranu semerovský spravodaj, má vlastné odznaky, samolepky,listový kalendár na rok 2000 a detskú hru Pexeso.

Rozvoj obce, ako ju zachytáva chronológia kroniky obce

Nové vedenie obce prevzalo na seba zodpovednosť vybudovať v Semerove 40 rokov túžobne očakávaný vodovod. Nesľuboval občanom nič, ale zaviazalo sa vynaložiť všetko úsilie na ďalší rozvoj obce.

Dňa 18. 7. 1990 bola zahájená výstavba vodovodu I. a II. etapy a uskutočnil sa slávnostný výkop na privádzacom potrubí od vodojemu Veľké Lovce cez polia k budúcemu semerovskému vodojemu. V decembri bol schválený Generel plynofikácie a vznikla nádej na plynofikovanie obce. ŠM Semerovo začal so stavbou regulačky plynu z vysokého a stredný tlak, na ktorú bude napojená aj obec. Pokračuje budovanie asfaltovej cesty v uličke a pokračuje výstavba výtlačného vodovodného potrubia od vodojemu vo V. Lovciach cez pozemky ŠM k budúcemu semerovskému vodojemu.

Bola vybudovaná káblová televízia v obci aj s vlastným televíznym vysielaním na Infokanáli káblovej televízie a od novembra 1993 sa zasadanie Obecného zastupiteľstva vysiela v priamom prenose s telefonickým spojením do rokovacej sály a v roku 1994 získala obec aj licencie od Rady SR pre televízne a rozhlasové vysielanie.

Pokračovala výstavba vodojemu, GO budovy Obecného úradu, bola zahájená výstavba oplotenia cintorína, kamennej prístupovej cesty na osadu Červený majer.

Pokračovalo sa s GO Miestneho kultúrneho strediska, požiarnej zbrojnice, sochy sv. Jána Nepomuckého, zvonice, zavedenie širokouhlých filmov do kina a dokončila sa cesta na osade Červený majer /ďalej len ČM/. Zaviedlo sa do kina širokouhlé premietanie filmov.

V roku 1994 sa skolaudovala I., II. etapa vodovodu s 3,5 km privádzacím potrubím, vodojemami 2x150 m3, prívodným potrubím 750 bm a zásobovacím potrubím 3,8 km v hodnote 8,7 mil. Sk. Bol vypracovaný projekt I. etapa plynofikácie.

V tom istom roku bola skolaudovaná aj I. etapa plynofikácie v súbehu s vodou 3,89 km v hodnote 3 mil Sk !

V roku 1995 bola vybudovaná II. etapa plynovodu v dĺžke 2,5 km , plynofikovala sa kotolňa základnej školy v sume 1,2 mil. Sk s 50% príspevkom obce, prvá časť asfaltovej cesty na osade ČM. Bolo dokončené oplotenie cintorína.

Obec prispela na opravu drevenej sochy Panny Márie s Ježiškom a dala vyrobiť odliatok tejto sochy , ktorá je umiestnená na priečelí kostola.

Ďalej sa obnovilo 12 km miestnych komunikácií a chodníkov živicovým kobercom.

V r. 1996 zničené povodňou ihrisko FC.

V roku 1997 sa ukončila výstavba vodovodu v celej obci a posledná etapa rozšírenia vodovodu v dĺžke 5,1 km v hodnote 4,9 mil. Sk,. Celkové náklady na výstavbu vodovodu činili 13,5 mil. Sk za prispenia dotácií Štátneho fondu životného prostredia SR /ŠF ŽP SR/, Ministerstva financií SR, Štátneho vodohospodárskeho fondu SR a úveru obce.

III. etapa plynofikácie 3,3 km a 1,9 km prípojok v hodnote 4,9 mil. Sk, ukončila výstavbu plynovodu v celkovej hodnote 9,4 mil. Sk aj z dotácie ŠF ŽP SR a úveru obce.

V tom istom roku sa začalo s prístavbou k obecnému úradu. Ďalej to bola obnova čelnej fasády kostola, ako aj rekonštrukcia areálu FC, GO oprava kostola zo severu, GO elektrického vedenia na osade ČM.

V rokoch 1998 - 99 bola uskutočená plynofikácia MKS za 750 tis. Sk, zdravotného strediska za 215 tis. Sk a materskej školy za 357 tis. Sk a rekonštrukcia rímkat. kostola a domu smútku.

Zanechali sme svedectvo do nového tisícročia

Horúce letné dni sa zdali ešte horúcejšie, ako v skutočnosti boli. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 13. augusta 2000, bola i naplánovaná vysviacka nového zvona a zvonice pri rímskokatolíckom kostole, ktoré je spoločným dielom Obecného zastupiteľstva, rímskokatolíckeho farského úradu , občanov, rodákov a veriacich.

Semerovčania sa rozhodli vybudovať zvon a zvonicu na základe informácie z kanonickej vizitácie z roku 1780. V nej sa uvádza, že v Semerove už v roku 1712 pri novobudovanom kostole stála drevená zvonica s malým zvonom. O jej ďalšom osude nie sú žiadne záznamy, len skutočnosť, že v Semerove nebola v neskoršom období pri kostole zvonica.

Inšpiráciou boli hneď dve významné udalosti v jednom roku. Obec si pripomína 790. výročie prvej písomnej správy z roku 1210, ktorá pojednáva o dare Ostrihomského arcibiskupa Jána, ktorý kustódovi Michalovi daroval kostol sv. Michalav obci s troma kaplnkami patriacim " Eccl. S. Michaelis de villa Scemera "......, druhým je neopakovateľné šťastie, že výročie obce je práve v novom Míléniu 2000.

O stavbe rozhodlo Obecné zastupiteľstvo v decembri v roku 1999, v apríli roku 2000 bol dodaný projekt. Základy sa budovali v júni , stavbu dodali a začali montovať 7. augusta 2000!

Hodové slávnosti sa niesli v slávnostnom duchu , v sobotu zahájil " semerovskú " slávu v preplnenej sále MKS Robo Kazík s Marcelou Laiferovou a Stanom Vitálošom. V nedeľu šermiari a sokoliari rádov sv. Juraja zo Štúrova a sv. Galahada z Bratislavy, tri tanečné zábavy organizované futbalovým klubom FC, predajné trhy a kolotoče zvýrazňovali význam a neopakovateľnosť tohtoročných hodových dní.

Novú zvonicu naprojektoval v apríli tohto roku Ing. arch. Norbert Dúbravský z Nitry a vyrobila a osadila ju spoločnosť Intermont Ing. Milana Reguliho zo Žiliny. Zvon odliali na Slovensku v spoločnosti KOVEX Beluša, elektrifikáciu zvona previedla firma ELmont Ábela Iváka z Ružomberka, základy a definitívnu úpravu zase spoločnosť Obnova Semerovo Jaroslava Košáňa.

Text na zvone znie:" Ku cti Panny Márie Nanebovzatej venujú s vďačnosťou veriaci a občania obce v roku Veľkého Jubilea 2000 a 790. výročia obce."

Zvon a zvonicu vysvätiť arcibiskup Bratislavskotrnavskej arcidiecézy MONS. Ján Sokol, metropolita Slovenska, ktorý celebroval slávnostnú svätú omšu v rímskokatolíckom kostole za asistencie bývalého farára v Semerove v.d. Alojza Gubalu a miestneho farára v.d. Jozefa Ščepku, za účasti veľkého počtu veriacich, hostí a tých, ktorí sa podieľali na vyhotovení tohto diela, predstaviteľov samosprávy a ďalších obyvateľov Semerova a okolia. Starosta obce vyjadril úprimné poďakovanie, že MONS. Ján Sokol arcibiskup a metropolita prijal skromné pozvanie starostu v mene všetkých Semerovčanov a ich spoločné úsilie a snaženie umocnil svojou prítomnosťou.

Semerovčanov toto krásne dielo spája do spoločných akcií, veď o ďalších 5 rokov dajú odliať do zvonice malý zvon a v roku 2010 z príležitosti 800. výročia prvej písomnej správy o obci veľký zvon.

Želaním realizátorov myšlienky a celej stavby je, nech nový zvon, ktorý sa prvý raz rozozvučal 13. augusta 2000 počas slávnostnej svätej omše v treťom tisícročí, zvonil len na chválu Pána a oznamoval len šťastné chvíle pre obyvateľov Semerova.

Semerovo v 19. storočí

V rokoch 1848 / 1849 sa uskutočnili revolúcie v západ. aj stred. Európe, v ktorých išlo o likvidáciu feudálnych prežitkov a nastolenie republikánskeho zriadenia. V Rakúsko - Uhorsku išlo v buržoáznej revolúcii o odstránenie feudálnych, poddaných vzťahov a vyriešenie národnostnej otázky v mnohonárodnej monarchii.
Revolučné udalosti rokov 1848/1849 sa bezprostredne dotkli aj Semerova. V chotári obce sa odohrali 19. - 20. apríla 1849 tuhé boje medzi rak. cis. a maď. vojakmi. (1)
V 19. storočí malo Semerovo viacerých vlastníkov. Boli to statkári Sluha, Balogh, Jankovič, Rošoš, bratia Sombateliovci, Klein a ďalší.
V tomto období tu vzniklo viacero majerov. V časti Dolná Chrasť to bol majer, ktorý založil Sombateli, Červený majer Halaši, Haasov majer, Jankovičov dvor a majer bratov Kleinovcov. V 20. storočí ku nim pribudli ďalšie , a to na Lapošinke Šubertov majer, Dionýza Pála, Rudolfa Rottermana, Kestlera a Cyranov Nový dvor.
Z 19. storočia máme viacero dokumentov, ktoré nám približujú život našich predkov. Dva roky pred zrušením poddanstva bola v Semerove kanonická vizitácia.

1 (Kronika obce Semerovo, OcÚ Semerovo)

Z kanonickej vizitácie z roku 1846 uvádzame podstatnú časť

Kostol je v Semerove zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Počas kuruckých vojen bol veľmi zničený. V roku 1757 bol kostol renovovaný za farára Ondreja Ciglána z peňazí semerovských zemepánov. Najväčšiu opravu si vyžiadala klenba kostola.

V roku 1830 bol kostol opäť reštaurovaný, ale aj rozšírený z diecéznych peňazí. Kostol sa nachádza mimo dediny a nemá vežu. Cesta ku kostolu a ku zvonu je za dažďa a blata či v zime po snehu veľmi neschodná.

Kostol je ináč v dobrom stave a ľudia ho podporujú. K bočnej strane je pristavená sakristia. Kostol má jeden oltár s legitímnym kameňom, ktorý posvätil biskup 8. júla 1751.

Zvony:

V Semerove sú štyri. Jeden má 80 centov, druhý má 70 a tretí 60 centov. Štvrtý zvon je vo zvonici pred kostolom. Má dva centy a kúpila ho manželka dôstojníka Farkašová. Nie je možné zistiť, či boli zvony posvätené. Za zvonenie sa neplatí. Kostol nemá žiadne dlhy. Vlastní knihy, štyri zástavy.

Pri budove fary je kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Od roku 1806 na základe privilégia generálneho vikára Martina Derdiho sa tam môže uchovávať sviatosť oltárna a konať nedeľné sv. omše. Kaplnka nemá peňažnú základinu, a preto ju udržiavajú veriaci.

V strede obce sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú dal urobiť zemepán Ján Rošoš v roku 1836, a vysvätená bola Jurajom Kevarinom.

Na boku cesty pri majeri Chrasť sa nachádza k r í ž, ktorý dal v roku 1833 vyhotoviť Semerovčan Andruska a zanechal 10 zlatých na jeho údržbu.

V Semerove sa nachádza špitál. Má jednu miestnosť a kuchyňu. Pán farár naň dohliada a udržuje ho obec Semerovo. Momentálne sa tu nachádza jeden žobrák a jedna vdova.

Ľud v počte asi 750 veriacich je národnosti slovenskej a asi 100 národnosti maďarskej. V Semerove je tiež asi 60 nekatolíkov, a to židovského vierovyznania a reformovaných.

Ďalší prameň, ktorý nás informuje o obci Semerovo v druhej polovici 19. storočia, je sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo v roku 1869.

K 31. decembru 1869 sa uskutočnilo v Rakúsku – Uhorsku sčítanie ľudu. V Semerove v tomto období podľa sčítacích hárkov bolo 122 domov, obyvateľov : muži : 505, ženy : 495, spolu : 1000 osôb. (1)

Obec bola rozdelená na ulice. Dlhá ulica / Hoszú utcza / mala čísla 1, 14 – 27, 35 – 37, 52 – 71 a 109. Kostolná ulica /Templom utcza / mala iba čísla 2 – 13, Česká ulica / Csehi utcza / čísla 28 – 34, Jasovská /Jászfalu utcza / čísla 38 – 51 , Dvorská ulica / Udvardi utcza / čísla 72 –74, 82, 87 – 108, Potkania ulica / Potkányi utcza /Výstrkov čísla 75 – 81, Žabia ulica / Bíka utcza / 83 – 86, Vodná ulica / Visztrkó utcza / č. 110, Majer Alexandra Nagya / Nagy Sándor uí majorja / sa nachádzal pod číslom 111, Kováčsky dom / Kovácsház / pod číslom 112. Pod vinicami /Szolok a latti zsellérlak / bol želiarsky dom, ktorý mal číslo 113.

V Semerove bolo viacero majerov. Jeden z nich pod číslom 114 bol Ľudovítov majer / Lajos major /, pod číslom 115 Chrasť majer /Haraszt major / , pod číslom 116 Červený majer / Voros major /, / Kozép haraszt major / mal číslo 117. Dvor Emina chrasť majer / Ema haraszt major / č. 118, Pachť chrasť majer / Pacht haraszt major / č.119. Číslo 120 mal Malý Seg majer / Keszegi malom - dvor kesegského mlyna / a Pusta / Puszta / bola pod číslom 121 a posledné číslo 122 mal Ovčiarsky dom Štrkov / Starcoi major Juhászház/.

Zamestnanie Semerovčanov bolo veľmi pestré. V tomto období tu bolo zapísaných cca 36 gazdov, 7 roľníkov, 32 želiarov / želiar – inqiulinus bol poddaný, ktorý vlastnil pôdu v intraviláne alebo aj s menšou výmerou pôdy v extraviláne, no menšej ako výmera sedliackej usadlosti na panstve /, 63 nádenníkov, 28 domácich sluhov, 12 kočišov atď.

Žilo tu aj viacero remeselníkov. V domoch číslo 48, 108 bývali obuvníci / čižmári /, krajčírsky majster býval v dome č. 52, v domoch 76 a 88 pracovali kováči a dom č. 112 sa aj nazýval Kováčsky dom. Mlynársky majster žil v dome č. 120. Ďalej tu boli stolári a kolári. V domoch 85, 91 a 103 boli tkáči. V dome č. 97 býval tkáčsky majster , ktorý pochádzal z Hodonína na Morave.

Okrem toho tu bolo viacero obchodníkov a 2 krčmy. Obchod a krčmu viedli väčšinou obyvatelia židovského vierovyznania.

Aj obec mala svojich zamestnancov: Obecný úrad bol v dome č. 13 a býval v ňom notár Ľudovít Novohradský a pochádzal z Jelenca / Gýmes / v Nitrianskej župe. V dome číslo 6 žil obecný hájnik.

Pastierov svíň bolo v obci niekoľko, ale obecný pastier svíň žil v dome číslo 102.

V Semerove v čase sčítania ľudu pôsobili aj dve pôrodné babice. Jedna žila v dome číslo 100 v Dvorskej ulici, volala sa Mária Prihodová a pochádzala z Nových Zámkov. Druhá bývala v Kostolnej ulici v dome číslo 102, volala sa Anna Farkašová a pochádzala z Dvorov nad Žitavou.

Na Dvorskej ulici číslo 74 bol kostol s farou. Farárom tu práve bol známy národovec Ján Zaklukál a kaplánom /pomocným farárom / Imrich Adamovich. Na fare žili ďalej Ida Zaklukálová, vychovávateľka, a Ondrej Zaklukál povolaním učiteľ. Predpokladáme, že poslední dvaja podľa priezviska boli príbuzní pánovi farárovi Zaklukálovi. Ida Zaklukálová pochádzala z Branova /Baromlak / a Ondrej Zaklukál z Hronoviec / Lekér/.

Okrem vymenovaných obyvateľov žilo na fare ešte ďalších osem ľudí, ktorí pracovali v domácnosti a na gazdovstve. Pán farár Zaklukál mal dva kone, dve kravy, jalovicu , prasa, 120 oviec a tri rodiny včiel.

Pod číslom 109 na Dlhej ulici v Semerove sa nachádzala obecná škola. V nej býval učiteľ a organista, vtedy tridsaťročný Jozef Benedikovič s rodinou. Škola mala tri miestnosti : komoru, pivnicu a maštal. Pán učiteľ mal dve teľce, kravu a tri ošípané.

V dome pod číslom 52 bývala židovská rodina a v ňom zároveň bola aj škola pre židovské deti. Učiteľom tu bol Viliam Šalamún / Vilhem Salamon /. Budova bola jednoposchodová, mala dve miestnosti a pivnicu.

Ďalší prameň spomína Semerovo ako malú obec zo župy Komárno v okrese Dvory nad Žitavou.(3)

Je tu 128 domov a 922 obyvateľov. Národnosti slovenskej a maďarskej. Náboženstva rímskokatolíckeho, evanjelíci ausb. vyznania, ktorí patria do Komárna, reformovaní kalvíni do Pribety a obyvatelia izraelského vierovyznania do Dubníka. V Semerove vznikol notariát a v roku 1868 postavili preň budovu. V prízemnej budove s pôdorysom tvaru L so štvorcovou hlavnou fasádou a otvorenou pilierovou chodbou vo dvore bola neskôr pošta. R. 1925 bol notariát zrušený a prenesený do Kolty. V roku 1900 malo Semerovo 1041 obyvateľov a v roku 1910 1127.


Čo trápilo našich predkov

Nákazlivé choroby:

Najväčšie nebezpečenstvo pre obyvateľov predstavovali infekčné, nákazlivé choroby, ktoré sa rýchlo šírili a mali za následok veľkú úmrtnosť. Hygiena v tomto období bola na veľmi nízkej úrovni. Nebolo dostatok nezávadnej pitnej vody. Jedna z najobávanejších takýchto infekčných chorôb bola c h o l e r a. Začala sa 15.8.1831 a skončila 28.9.1831, a za toto obdobie zomrelo na ňu 22 mužov, 17 žien a 6 detí. Spolu 45 obyvateľov. Cholera sa vyskytla v menších rozmeroch skoro každý rok. V roku 1835 na ňu zomrelo 6 ľudí.

Ďalšia väčšia epidémia cholery bola koncom roka 1848. Začala sa 17.12.1848 a začiatkom roka 1849 nadobudla väčšie rozmery, keď na ňu zomrelo 27 Semerovčanov.

Najväčšia cholerová epidémia v Semerove začala 25. septembra 1866, keď kaplán Ignác Polakovič zaopatroval chorého a zistil, že má choleru. V dedine zavládol veľký strach, ľudia sa báli jeden druhého. Do 17. októbra zomrelo na túto zákernú chorobu 9 mužov, 9 žien a 22 detí, spolu 40 ľudí. Cholera si vybrala svoju daň medzi najchudobnejším, pospolitým ľudom. V kaštieli zomrela na choleru iba 1 osoba.

Po ukončení epidémie na znak vďaky, že si nevyžiadala viac obetí, bola v kostole ďakovná sv. omša dňa 28. októbra, na ktorej sa spievalo Teba, Boha chválime !

V Semerove v roku 1833 zomrelo na kiahne 19 ľudí. Väčšinou detí. V roku 1874 to bolo 15, ale nižšia úmrtnosť sa vyskytovala každý rok.

Našich predkov trápili aj ďalšie infekčné choroby. Napríklad t ý f u s, ktorý si vyžiadal každoročne niekoľko obetí. V roku 1865 naň zomrelo 5 ľudí, 1867 to bolo 6, 1873 to bolo 7, 1874 6 a v roku 1871 podľahol tejto chorobe aj farár Ján Zaklukál.

Živelné pohromy

V roku 1838 a ďalšie asi 2 roky bolo tak sucho, nielenže bola slabá úroda, ale podľa pána farára toto sucho spôsobilo, že mu uhynulo od sucha tristo oviec. 24. mája 1866 bola taká zima, tak mrzlo, že všetko bolo na poli zničené. Veľmi veľká zima bola aj v roku 1929 od 1. do 3. januára.

V roku 1866 požiar zasiahol semerovský kostol, v ktorom zhoreli lavice. Na nové lavice, ktoré dali urobiť, prispel primas Ján Šimor.

14. decembra 1868 horela fara. Chytila sa od susedného domu, ktorý zhorel z nedbalosti. Obnova poškodenej farskej strechy stála 1200 zlatých.

V auguste 1964 bola v Semerove veľká povodeň v dôsledku prietrže mračien. Zvyčajne malý potôčik sa zaplnil vodou stekajúcou zo svahov a jeho prudká voda pretrhla hrádzu vodnej nádrže a úplne ju zničila.

Veľké záplavy boli aj 12. júna 1979 , ktoré sa opakovali aj v roku 1988, keď voda po prietrži mračien sa valila hlavnou cestou pri škole na Surovine ako rieka. Následne od 15. augusta do 5. novembra, t.j. 80 dní nepršalo.

Ostatná povodeň bola 13. mája 1996, keď od veľkého lejaku trvajúceho 5 hodín spadlo cca 104 mm zrážok a voda, inak v malom potoku, vystúpila z koryta až na 2,8 m, úpnene zničila ihrisko FC a zaplavilo dom J. Kliskej.

Prvá písomná správa o Semerove je z roku 1210 a obec sa tu uvádza pod menom Scemera.
Táto prvá písomná správa neznamená vznik obce, ale len toľko, že sa nám zachovalo písomné potvrdenie o nej. Dôkazom jej dávnejšej existencie je listina z r. 1210, ktorou
Ostrihomský arcibiskup Ján daruje kostol sv. Michala v Semerove Ostrihomskej kapitule pod podmienkou, že každoročne na Sviatok všech svätých im bude podávať slávnostný obed a pohostenie z príjmov tohto kostola. Taktiež za polovicu marky týchto príjmov sa má kúpiť každoročne vosk pre kostol sv. Vojtecha v Ostrihome.

Vyobrazenie prvej písomnej správy uvádzame v tejto publikácii ako fotokópiu originálu i v slovenskom preklade.

preklad :

"Ján, z Božej milosti arcibiskup svätej ostrihomskej cirkvi, všetkým, ktorí nazrú do tejto listiny, pozdrav v Pánu Ježišovi, ktorý je spásou všetkých. Je našou povinnosťou pohotovo vyhovieť zbožným želaniam prosiacich, ako aj skutočne splniť následné sľuby, ktoré neodporujú zákonom správneho uváženia.

A preto nech všetkým tým, čo to chcú počuť, je dobre známe, že sme na prosby a naliehanie nášho v Kristu milovaného syna, kustóda Michala, na večné časy odovzdali a darovali kostol svätého Michala v obci Semerovo spolu s dvomi kaplnkami, patriacimi k tejto farnosti v obci Nék a v obci Solad kanonikom nášho kostola a to z titulu odmeny vo večnosti, pod podmienkou, aby sa každoročne na sviatok Všechsvätých konal v tomto kostole a kaplnkách slávnostný obed či pohostenie a to z príjmov menovaného kostola a aby sa za polovicu marky z týchto príjmov zakúpil každoročne vosk na sviece pre kostol svätého Vojtecha.

No keďže dlhým časom sa vec častejšie vytratí z pamäti a to, čo má byť povinnosťou zbožnej mysle, po istom čase zastrie nevďačné zabudnutie a aj preto, aby táto naša darovacia listina získala silu trvalej stálosti, rozhodli sme sa ju opatriť podpismi a posilniť patrocíniom našej pečate.

V roku 1210 od narodenia Pána, za vznešeného uhorského kráľa Ondreja, keď ja nehodný som predstaveným svätej ostrihomskej cirkvi, keď v Kaloči je pánom biskupom Berthold, biskupom vo Váci dôstojný Boleslav, biskupom v Gyúri ctihodný Peter, za župana palatína Pocha a za županov Marcela v Báči a Bankona v Bihare.

Obec Semerovo do 15. storočia

Prvý známy a písomne doložený zemepán Semerova bol Eustach zo Semerova / Leustachius de Scemera /. V listine z 1. júla 1247, v ktorej ostrihomská kapitula spísala na večnú pamäť mená a výroky svedkov, ktorí svedčili o rozdelení majetku v okolitých obciach medzi bratmi Tomášom a Balianom z jednej strany a Opourom z druhej strany, proti Markovi županovi Hontu. A práve medzi svedkami sa spomína aj Eustach zo Semerova.(1)

Rodina semerovského zemepána Eustacha pochádzala z Novohradskej župy. Jeho starý otec bol veliteľom šintavskej pevnosti. Brat Alexander bol majiteľom Veľkých Loviec a druhý brat Bartolomej zemepánom Kolárova. V roku 1290 dostali od panovníka ďalšie pozemky v Čúze / Dubníku /. Sem si preniesli aj svoje rodové sídlo a prijali nové rodové meno Čúzi podľa obce.

V roku 1416 si dal jej majiteľ Michal Čúzi vybudovať kúriu neďaleko kostola.

Obec Semerovo od 16. storočia

V roku 1532 Čuziovci odpredali časť svojich pozemkov Barbore Várdajovej a ona ich onedlho predala Tomášovi a Ondrejovi Sentmihálimu.
A práve v tomto období bolo Semerovo spustošené tureckými nájazdmi. Obyvateľstvo bolo vystavené ničeniu Turkov, ktorí po víťaznej bitke pri Moháči v roku 1526 prenikali čím ďalej aj na juhozápadné Slovensko. V roku 1552 malo Semerovo iba 7 domov a aj z tých boli niektoré zničené.
Turci a kuruci v Semerove
Po dobytí pevnosti Nové Zámky a obsadení okolitých obcí vyberali Turci od ich obyvateľov od roku 1664 riadnu daň. Vypracovali daňové zoznamy - deftery, podľa ktorých obec Semerovo patrila do komárňanského obvodu náhije a počtom domov a obyvateľov bola menšou dedinou. Daňovníkov bolo v Semerove 67.
1. V Semerove bolo 43 domov a každá domácnosť platila domovú daň – (džizje) 50 penzov. Ceľková suma domovej dane bola 2150 akče..
2. Desiatok z pšenice, ktorú odovzdávali Semerovčania Turkom, bol 6900 kíl. Jeden kejl vážil o niečo viac ako 10 kg. Dávka sa odovzdávala Turkom raz ročne hneď po žatve.
3. Okrem pšenice odovzdávali poddaní miešané obilie v množstve 2200 kíl.
4. Ďalší desiatok sa odovzdával z muštu / ale mohlo to byť mladé víno, burčiak a možno aj víno /. V kánúnnáme sa uvádza síce mušt, lebo náboženstvo zakazovalo piť Turkom alkoholické nápoje. Avšak to neznamená, že si tajne nevypili dobrého vína. Obec odovzdávala 1250 pínt. ( 1 pinta = 1,664 litra )
5. Desiatok z úľov robil spolu pre celú obec 250 akče.
6. Semerovčania pestovali šošovicu a hrach a z toho odovzdávali Turkom desiatok v množstve 90 keilov.
7. Desiatok z ľanu a konopí predstavoval 80 akče.
8. Dávku z chovu oviec / sem patrili aj kozy , tých však v Semerove bolo málo /odovzdávali dva razy. 645 akče bolo za chov oviec a dávka sa vypočítala z množstva chovaných oviec v obci. Mohli byť dávky z pasienkov a za stráženie polí.
9. Peňažná dávka z oviec predstavovala 800 akče.
10. Dávku z dreva a sena odovzdávali po kosbe v množstve 1 voza z každej domácnosti , čo predstavovalo v Semerove sumu 200 akče.
11. Svadobná daň a daň zo sudov. Táto dávka bola odstupňovaná. Ak sa vydávala dievka, platilo sa 10 – 60 akče, ak vdova, platilo sa 15 – 30 akče. Peniaze platili rodičia, ale niekde aj ženích. Za celú obec vtedy vyberali 175 akče.
12. Okrem vymenovaných dávok sa platili Turkom príležitostné dávky a dávky za užívanie rolí, v úhrnnej sume 215 akče.
13. Dávka z ošípaných bola 440 akče pre obec. Táto dávka sa dávala v dobe žatvy, a to v období „ psích dní“ , t.j. v druhej polovici júla. Výpočet bol rôzny. Iná suma sa platila za prasatá voľne sa pasúce a iná suma za prasatá vykŕmené.

Takáto situácia jestvovala v Semerove až do 17. storočia. Dňa 19. augusta 1685 sa podarilo zvíťaziť cisárskej armáde a vyhnať Turkov z Nových Zámkov. Vtedy oslobodili aj Semerovo od Turkov.
V tomto období sa stretávame s ďalším vojskom, a to cisárskym a povstaleckým kuruckým priamo v chotári obce, kde sa medzi nimi odohrali krvavé boje. V roku 1704 v časti obce PIRT nad Surovinou porazil cisársky generál Heister kurucké vojsko. V roku 1708 ustupovalo porazené kurucké vojsko cez Semerovo prenasledované cisárskym vojskom. Semerovčania sa skryli na Hradišti (Váraši), aby si zachránili holé životy. Aj posledné boje potlačeného kuruckého povstania v roku 1710 neobišli chotár obce

Stoličný súpis z roku 1715 a 1720 (1)

V roku 1715 sa uskutočnil daňový súpis, v ktorom sa poddaní sedliaci uvádzajú menovite aj s výmerou pôdy, na ktorej hospodárili. No sú tu zapísaní menovite aj želiari, ktorí nemali pôdu, iba dom, a podželiari , ktorí nemali ani pôdu, ani dom.
Sedliakov a želiarov bolo spolu 27 a podželiarov 13.
Súpis z roku 1720 uvádzame pre porovnanie. Za ostatných päť rokov od súpisu 1715 tu ostalo iba sedem pôvodných poddaných sedliakov. Celkove ubudlo 11 sedliakov a 8 podželiarov.
V roku 1715 sa uvádzajú lúky v množstve 54 bratislavských meríc a vinohrady sa nevyskytujú žiadne. Ale v roku 1720 sa uvádza už 20 bratislavských meríc vinohradov, ale nie sú tu žiadne lúky, ktoré zrejme medzičasom skultivovali.
Národnosť sa v týchto súpisoch neuvádza. Sú zapísané len priezviská, z ktorých sa odhadom dá predpokladať národnosť.
V roku 1715 bolo : 21 maďarských priezvisk a 19 slovenských.
V roku 1720 zachytili iný stav: 10 maďarských priezvisk a 14 slovenských.

Zo súpisu vidieť, že počet obyvateľov klesal. Po vojne s Turkami a najmä po ukončení stavovských povstaní sa začalo veľmi zložité obdobie. Veľa vojakov, žoldnierov stratilo svoje zamestnanie a mnohí sa nemali kam vrátiť. Vypaľovaním miest a obcí, rabovaním, odvlečením ľudí do zajatia, cholerou a pod. sa znížil počet obyvateľov. Zo zbedačovaného obyvateľstva sa vytvárali bandy tulákov a žobrákov.
Niektorí zemepáni začali s novou kolonizáciou. Pozývali a verbovali celé rodiny, aby za väčšie či menšie výhody prišli pracovať na ich panstvá. Takáto situácia bola aj v Semerove. Vieme, že v chotári zanikli niektoré osady Semerova a Semerovo bolo tiež veľmi zničené. Poddaní neboli schopní obrobiť pôdu.
Zemepán František Sluha prijal na svoje panstvo 48 nových rodín sedliakov a 65 rodín želiarov. Prišli zo Strážov nad Myjavou, Veselí nad Moravou, ale aj z okolia Brna.

Semerovo za Márie Terézie

Z 1. júna 1768 sa nám zachoval ďalší súpis semerovských poddaných sedliakov, želiarov s domami a podželiarov bez domu a ich povinných dávok.

Obsahuje priezviská a mená poddaných, držiteľov pôdy v intraviláne aj v extraviláne, výmeru pôdy prepočítanú na bratislavské merice, lúky, na množstvo vozov sena, povinné práce so záprahom, ktoré bolo možné nahradiť manuálnou robotou, deviatok v peniazoch, ročný nájom poddanskej pôdy / cenzus /. Ďalej mali narúbať každoročne stanovené množstvo dreva na oheň, odovzdať priadzu, maslo, kapúnov, kurence a vajcia.

Komasácia začala v Semerove roku 1840 za účinkovania farára Jána Zaklukála, ktorý píše, že farnosť dostala 65 honov polí, lúk. Lúku, ktorá patrila fare, musel vydobýjať späť. Aj 11. júla 1866 sa listom sťažoval županovi, že zemepán mu zobral 14 holdov pôdy na pomedzí obcí Čiech a Semerova a teraz si nemôže vyhnať svoje ovce na pozemok, ktorý má v obci Čechy, lebo mu zemepán uzatvára cestu.(4)

Kanonická vizitácia z 2. mája 1780

Práve v tomto období sa v Semerove vykonala aj kanonická vizitácia ( kontrola stavu farnosti ), ktorá presne zachytáva nielen stav kostola a cirkevné záležitosti dediny, ale aj celkový stav obce. Vizitácia sa uskutočnila 2. mája 1780 za účinkovania ostrihomského arcibiskupa Jána Baťána. (1)

Podstatnú časť vo voľnom preklade uvádzame :

Poloha kostola:

Kostol je postavený mimo obce na strednom vŕšku. Vzdialený je od obce na štvrtinu míle- /1 míla - 1609,344 m/ V zime je k nemu sťažený prístup. Avšak nie je tu nebezpečenstvo požiaru. Je ďaleko od lesov a vôd. Okolo kostola je cintorín, ohradený priekopou. Pochovávajú v ňom veriacich po zaplatení určitého poplatku.

V strede obce je však drevená zvonica, vzdialená od kostola cca 300 m.

Cintoríny

Kostol má jeden cintorín okolo kostola, oddelený priekopou od domov. Žiadny posvätený kríž ani kaplnku nemá. Pochovávajú tu všetkých katolíkov bez taxy. Nie je tu žiadnej márnice ani pomníka. Jamy sa kopú pomerne hlboko a dosť ďaleko od múrov kostola.

Židovský cintorín je tu tiež, kde pochovávajú obyvateľov židovského vierovyznania, aj z Čiech.

Bratstvá

V Semerove je Bratstvo tretieho rádu Františka Assiského, nie je známe, kto ho založil.

Pochovávanie

Farár pochováva katolíkov oblečený v krátkej košeli, so štólou a podľa predpísaného obradu. Kostol v Semerove má dve matriky. Jedna je písaná od roku 1725, dosť dobre čitateľná, ale v strede prehorená. Druhá matrika je písaná od roku 1753 až dodnes.

O zemepánoch

Semerovo má nových zemepánov. Štefan Eni, Pavol Vereš, Pavol Vég, Gašpar Čúzi, Jozef Bajči, Ján Ujvári a Samuel Zmeškal, ktorým časť hypotéke držia arendátori Huňadi, Ondrej Bošáni a Ján Cigláni. Všetci sú reformovaní. Patronátne právo kostola si zemepáni držia tak, ako sa bežne sluší. O kostol sa starajú, udržujú ho, ale peniaze od nich nestačia na jeho vydržiavanie. Každý zemepán dáva 24 zlatých, keď sa robí nová vec a farníci to odpracujú. Postavenie farskej budovy, školy, oprava striech a ich udržiavanie patrí zemepánom.

Obyvatelia

Ľud je čisto slovenský a katolícky a farár iný jazyk nepoužíva iba slovenský, káže a vyučuje len v slovenčine. Niet tu žiadnych obyvateľov gréckeho rítu / pravosláv. / ani arménov, rusínov, valachov. Nachádza sa tu niekoľko židov a nie je tu nikto bez vyznania.

Ľud sa zúčastňuje na procesiách, pôstoch, pohreboch, zdržuje sa od zábav, dôveruje farárovi. Nie sú tu bohorúhači, traviči, poverčiví, bigamisti, neverníci a niet tu ani žien ľahších mravov.

Počet farníkov

KATOLÍCI SEMEROVA
Schopní spovede:
muži: 250, ženy: 149.

Neschopní spovede:

muži: 41, ženy: 44.

Kalvíni: 0
Židia: mužov 15, žien 14

Semerovo + Čechy = spolu 1021 farníkov

Rozsah farnosti

Dĺžka farnosti je štvrtina /míle/. Zavlažuje ju potok. Budova fary je na hornom konci. Rehoľníci sa tu nenachádzajú. V obvode tejto fary nie sú ovčince ani mlyny, ani neobývané budovy.

Porovnanie obce z vizitácie 1756 a 1780 (1)

Kanonická vizitácia z roku 1780 uvádza aj zmeny, ktoré nastali v obci od ostatnej vizitácie v roku 1756. Podľa nej má semerovský farár o jedno klčovisko viac.
Iba nedávno postavili na strechu kostola malý zvon, ale ihneď ho museli odstrániť / bol pri komíne / a strechu pokryť šindľom. Polia boli v dedine málo úrodné, lebo sa nehnojili, preto roľníci, ktorí mali celú usadlosť, museli dať priviezť dva vozy hnoja , a tí, čo mali polovicu, museli dať priviezť jeden voz hnoja na farské pole.
Na základe tejto vizitácie sa rozhodli, že zašlú na zhromaždenie šľachty list, predložia projekt a vyšlú tam vyslanca, aby žiadal postaviť novú faru a školu v Semerove. Pán farár navrhne, aká má fara a škola byť. Postaviť by ju mali zemepáni a farníci.
Počas kanonickej vizitácie v Semerove zomrela Mária Terézia. Zmeny pokračovali aj za jej nasledovníka Jozefa II. Po urbárskej regulácii sa začalo s komasáciou.
Ján Zaklúkal v tomto období založil akési poľnohospodárske družstvo pod názvom Convivium Compossessorum. Bol to vlastne gazdovský - svojpomocný spolok na pôde, ktorú im dala do naturálnej renty Anna Subyová. Na tejto pôde spoločne hospodárili, mali spoločné poľnohospodárske náradie, dobytok a podobne. Založili si aj svojpomocnú pokladnicu z ktorej požičiavali peniaze svojim členom, ale aj želiarom na 5% úrok. O štyri roky neskoršie mali už aj svoj vlastný obchod. Po zrušení poddanstva družstvo zaniklo.(2)

Richtári v rokoch 1775 - 1785

1774 richtár Ján Redvanský , podrichtár Ján Babinec, prísažný Ján Krupa
1775 richtár Ján Babinec, podrichtár Ján Krupa, prísažní Ján Duchon a Štefan Gajdoš
1776 richtár Ján Duchon, podrichtár Ján Krupa, prísažní Ján Babinec
1777 richtár Adam Krupa , podrichtár Ján Babinec, prísažní Ján Duchon
1778 richtár Fero Gajdoš, podrichtár Ján Krupa, prísažní Ján Babinec a Ján Duchon
1779 a 1780 richtár Jozef Hrvoll , podrichtár Ján Krupa , prísažní Ján Babinec a Ján Duchon
1781 a 1782 richtár Jozef Babinec, podrichtár Jozef Kraly, prísažní Jano Haladik , Jan Bórik a František Kriško
1783 richtár Janek Krupa, podrichtár Ján Krupa, prísažní František Híreš, Jan Abraham a Ján Haladik
1784 richtár Jozef Babinec, podrichtár Jozef Kráľ, prísažní Ján Haládik , Ján Bórik a František Kriško
1784 richtár František Kriško, podrichtár Ján Krupa, prísažní Ján Bórik, Jozef Babinec a Štefan Hlavatý
1785 richtár Štefan Bjelický, podrichtár Jan Borik , prísažní František Krško a Jan Duben

Farnosť Semerova a jej duchovní správcovia

Prvý doklad o existencii fary máme z roku 1210 v listine, ktorá je zároveň najstarším písomným dokumentom aj o obci Semerovo.
Podľa starobylosti kostola sa domnievame, že farnosť tu jestvovala už skôr, veď Semerovčania prijali kresťanstvo v dobe pôsobenia sv.Cyrila a Metoda.
Do semerovskej farnosti patrili v staršom období štyri filiálky: Čechy, Kolta, Jasová a Dedinka. V roku 1751 sa z farnosti odtrhli Jasová a Kolta a v r. 1831 Dedinka.
Obec Čechy sem patrí až do dnes.
Prvým, po mene známym farárom bol v rokoch 1332 - 1337 účinkujúci v Semerove kňaz Ján, potom dlhšiu dobu nepoznáme mená kňazov z čias okolo roku 1564, vieme, že Semerovo kňaza vôbec nemalo.
Viac informácií máme o farárovi Jánovi Novomeskom. Študoval v Trnave a na Pázmaneu vo Viedni. Do Semerova prišiel 30. apríla 1713. V Semerove dal opraviť, respektíve znovu postaviť kostol, ktorý bol po tureckých a kuruckých vojnách takmer zničený. Na základoch románskeho kostola, ktorý bol v rozvalinách, dal opraviť a predĺžiť loď v slohu neskorej renesancie. Kostol bol pôvodne postavený z kameňa a novšia časť z pálenej tehly. Neskoršie bol prestavaný celý kostol v neorománskom slohu. Pretože nemal vežu, zvon umiestnili v štvorhrannej drevenej zvonici pred kostolom.

Farár Novomeský dal vtedy namaľovať aj obraz na hlavný oltár Nanebovzatia Panny Márie. Okrem toho v roku 1713 dal uliať zvon vo váhe 60 libier z peňazí farníkov, ktorý bol zasvätený sv. Jozefovi a ukrižovanému Kristovi. V roku 1726 dal opraviť aj kaplnku sv. Bartolomeja.
Farár Juraj Baluch bol rodákom zo Semerova, narodil sa v sedliackom dome v blízkosti kostola. Po skončení štúdia v seminári v r. 1774 pôsobil ako kaplán v Bzovíku. Od 20. júla 1778 bol farárom v Horných Zeleniciach. Potom v Siladiciach, kde dal postaviť faru. V roku 1782 prišiel z Dvorov n. Žitavou na faru vo svojej rodnej obci, kde pôsobil 14 rokov. Juraj Baluch zomrel 24. 1. 1810 a je pochovaný v rodnej obci Semerovo.
10. októbra 1815 na uvoľnené miesto farára do Semerova prišiel Anton Kršák. Za jeho pôsobenia sa dokončujú stavebné práce na kaplnke a fare. Kaplnka bola spojená s farou. Bližšie informácie uvádzame v jeho životopise. Medzi obyvateľmi Semerova bol pán farár veľmi obľúbený. Už pri príchode do Semerova bol významnou osobnosťou.
Anton Kršák zomrel a je pochovaný 22. 1. 1829,
6. 2. 1831 nastúpil za farára v Semerove Jozef Karas, rodák z Krásnej Hôrky. Predtým bol farárom v Kolte a od roku 1826 v Nitrianskom Hrádku. V Semerove nebol obľúbeným kňazom, lebo nevedel po slovensky. Za jeho účinkovania tu bola v roku 1836 postavená socha sv. Jána Nepomuckého, vysvätená vikárom Jurajom Kevarim. Peniaze na túto sochu venoval zemepán Rosoš.
3.7.1838 prišiel na semerovskú faru národno-kultúrny dôstojný pán farár Ján Zaklukál, ktorý tu zomrel 7. 7. 1871 a tu ho aj pochovali, v Semerove pôsobil do konca života. Jeho účinkovanie v Semerove a životopis uvádzame na inom mieste.
Po Jánovi Zaklukálovi nastúpil ďalší významný kňaz, roduverný Slovák, Štefan Chovanec. Jeho bližšie údaje sú spracované v životopisoch semerovských osobností.
Po jeho smrti prišiel do Semerova za kňaza Imrich Adamovich, ktorý tu už pôsobil od roku 1868 do 1871 ako kaplán. Ako farár nastúpil 2. júla 1878. Pôsobil tu až do svojej smrti 28.11.1920. Narodil sa 5.3.1843 v Marvachu (Chorvátsko). Vysvätili ho v Ostrihome 2.8. 1868. Po kaplánskej praxi v Semerove odišiel 2.7.1878 do kostola sv. Leopolda v Budapešti. Počas pôsobenia v Semerove zastával funkciu cirkevného súdneho notára. Od 1. decembra 1920 nastúpil do Semerova kaplán Michal Weber z Dvorov nad Žitavou.

Meno duch. správcu v Semerove Dátum narodenia Dátum úmrtia Doba  pôsobenia
Ján
1332 - 1337
bez kňaza
1562
Daniel Farkašdy
1674
Jakubík 1696
Štefan Vrábelský 3. 6. 1698 - 1702
Pavol Jančovič 
1727 26. 10. 1702 - 1704
Martin Gracho /Grachus/ 28.7.1704 - 1705
Štefan Topolčáni 
14.5.1714 Horné Saliby 15. 11. 1705 - 1706
Ján Novomeský
4.9.1730 30. 4. 1713 - 1713
Ján Vaňo 1713 - 1720
Ján Berek 1662 13. 4. 1720 - 1720
Juraj Godor 15.2.1730 Semerovo 19. 9. 1720 - 15. 2. 1730
Ján Vaňo 19. 2. 1730 - 1735
Imrich Kotuč
27.2.1751 29. 4. 1735 - 27. 2. 1751
Alexius Balogh
17.6.1758 Trnava 16. 4. 1751 - 13. 7. 1752
Ondrej Cigláni
22.3.1770 22. 9. 1752 - 9. 12. 1758
Štefan Kačkovič /Skačkovič/
3.3.1769 9. 2. 1759 - 1760
Ignác Arady
8.1777 21. 11. 1760 - 23. 6. 1773
Ján František Čonka
23.4.1817 18. 7. 1773 - 1. 1778
Jozef Markovič
21.12.1798 Kolta 1778 - 1782
Juraj Baluch v Semerove 1782 - 1796
František Pokorný
5.3.1798 Semerovo 1796 - 5. 3. 1798
František Sedláky
15.9.1828 Prešov 14. 3. 1798 - 1812
Alojz Rakovský
26.12.1846 1812 - 26. 9. 1815
Anton Kršák
5.7.1769 Námestovo
14.12.1828 Semerovo
10. 10. 1815 - 14. 12. 1828
Anton Kamasi
10.1.1747 Hrušov
7.1.1831 Semerovo 22. 1. 1829 - 7. 1. 1831
Jozef Karas
31.8.1855
6. 2. 1831 - 5. 6. 1838
Ján Zaklukál
23.5.1807 Kosztolcz 7.7.1871 Semerovo 3. 7. 1838 - 7. 7. 1871
Štefan Chovanec  
23.7.1840 Bohdanovch 18.3.1878 Semerovo 21. 9. 1871 - 18. 3. 1878
Imrich Adamovich
5.3.1843 Morvach 28.11.1920 Semerovo 2. 7. 1878 - 28. 11. 1920
Michal Weber
1. 12. 1920 - 1. 4. 1921
Michal Berényi 1. 4. 1921 - 1928
Jozef Garai
15. 12. 1928 - 1938
Anton Kubík
1938 - 1956
Gašpar Radošinský 1956 - 1965
Jozef Masarovič
1965 - 68
Ondrej VALEK
spravoval farnosť z Kolty
1968 - 74
František VAĽA CC
1974- 90
Alojz GUBALA
1990 - 95
Jozef ŠČEPKO
1995 - 2001
Mgr. Stanišlav ŠIPOŠ
2001


Ján Zaklukál

Narodil sa 23. 5. 1808 Kestelc (v MR). Teológiu a filozofiu študoval v Trnave. Vysvätený za kňaza bol 10. 6. 1830. Za kaplána nastúpil v Komárne. V roku 1831, keď vypukla cholera, poslali ho do kostola sv. Ignáca do Ostrihomu a vo Vyšehrade zastupoval farára. Toho istého roku prešiel za administrátora do Unína a 10.11. 1835 do farnosti Lapáš.
3.7. 1838 prišiel za farára do Semerova. Vymenil si miesto so semerovským farárom Karasom.
Sem prišiel práve v období ukončenia komasácie semerovského chotára, s ktorou boli zemepáni, ale aj poddaní nespokojní. Po komasácii mala fara 65 honov polí a lúk. Pán farár musel bojovať o farskú lúku. Dostal o 6 honov viac, ako mal pôvodne, ale pod podmienkou, že sa lepšie naučí po maďarsky. V skutočnosti túto lúku nemal, lebo si ju privlastnili komposessori na čele s Ignácom Šebeštéňom.
Ján Zaklukál sa zaslúžil o vybudovanie školy, o celkový rozvoj školstva a o pozdvihnutie morálky v Semerove.
Okrem obnovy kostola, zariadenia v kostole, kaplnke a na fare obstaral aj nový zvon pre kostol.

Veľmi sa staral o siroty, ľudí starých, chorých a bezvládnych, ktorí bývali v jeho dome na fare. Pre nich dal na vlastné náklady postaviť a zariadiť špitál, kde bývalo 7 - 10 ľudí.
Po 33 rokoch služby v Semerove napísal list ostrihomskému arcibiskupovi, v ktorom ho žiadal o pomocníka - kaplána, lebo je z ťažkej služby vyčerpaný. 9.9. 1864 mu kardinál Černoch odpísal, že od 11.9.1864 dostane kaplána z rehole kapucínov, ktorému treba platiť 30 zlatých. Pomocníka aj dostal.
Ján Zaklukál ( podľa semerovskej kroniky ) založil v obci prvé družstvo Spolok vlastníkov pôdy.
Priatelil sa s Jurajom Holčekom, kňazom, ktorý pôsobil v Dolnom Ohaji, Húli a Jasovej, kde našiel miesto svojho posledného odpočinku.
Ján Zaklukál bol národnokultúrnym pracovníkom, publikačne činným. Svoje práce publikoval cez Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Vykonával aj funkciu cirkevného dištriktuálneho notára.
V obci Semerovo aj vo filiálke Čechy bol veľmi obľúbený medzi svojimi farníkmi.
Zomrel 7.7.1871 na týfus. Pochovaný je na semerovskom cintoríne.

Anton KRŠÁK

Narodil sa 5. júla 1769 v Námestove. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci. Teológiu študoval v rokoch 1791 - 1795 v Generálnom seminári v Bratislave. Ako kaplán pôsobil v Malých Opatovciach a od roku 1797 zo začiatku ako kaplán, a potom ako farár v Skýcove.
Už počas štúdia v Generálnom seminári v Bratislave v roku 1793 sa zapojil do bernolákovského hnutia ako člen Slovenského učeného tovarišstva v spoločnom stánku v Trnave. Bol priateľom Jána Hollého.
Od roku 1815 sa stal kňazom v Semerove. Počas pôsobenia v obci Semerovo bol aj prísediacim súdnej tabule Komárňanskej stolice.
Zomrel predčasne v rozkvete svojich síl dňa 14.decembra 1828 v Semerove, kde je aj pochovaný. Rozlúčku nad hrobom mal kňaz Jozef Hoblík.

Štefan CHOVANEC

Narodil sa 23. júla 1840 v Bohdanovciach pri Trnave. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci. Gymnázium a filozofiu študoval v Trnave. Teológiu vo Viedni.
Po kňazskej vysviacke 26. septembra 1867 študoval aj jazyk slovenský a maďarský.
Už počas štúdia vo Viedni a ešte viac po príchode do Trnavy sa angažoval vo veciach národných, čo dokumentuje aj jeho korešpondencia s Jozefom Viktorínom a J. M. Hurbanom.
Podporoval a pomáhal rozširovať slovenskú literatúru , diela Jána Hollého, Slovenské pohľady, almanach Nitru a ďalšie.Publikoval svoje vlastné práce a zverejnil cez Spolok sv. Vojtecha v Trnave v časopise Cyrill a Method.
Bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a Slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia v Kláštore pod Znievom.
Od roku 1871 bol členom výboru Spolku sv. Vojtecha a po odstúpení výboru bol opäť zvolený aj v roku 1872. Vo výbore pôsobil až do svojej smrti v roku 1878.
Od 21. septembra 1871 bol kňazom v Semerove, kde 17. marca 1878 ako 38 ročný na chronický zápal žalúdka zomrel. Pochovaný je na semerovskom cintoríne.
Oznámenie o jeho úmrtí priniesli viaceré noviny a časopisy - Národné noviny, Obzor, Katolícke noviny a iné.


Židovská náboženská obec v Semerove

V roku 1774 sa uvádza, že v Semerove bolo 33 obyvateľov židovského vierovyznania. Dospelých mužov z toho bolo 9, chlapcov do 15 rokov 6, dospelých žien bolo 11 a dievčat do 15 rokov 7.
V kanonickej vizitácii v roku 1780 sa tiež uvádzajú obyvatelia židovského vierovyznania v počte 29 osôb.
Sčítanie ľudu z roku 1869 nám bližšie popisuje židovskú komunitu v počte 74 osôb.
Medzi známe rodiny pred II. sv. vojnou patrili rodiny Sorgelovcov a Timárovcov.
V dome, kde sa nachádza v súčasnosti zdravotné stredisko, žila rodina Dávida a Berty Buchingerovcov, ktorých umučili v koncentračnom tábore.
Obyvatelia Semerova židovského vierovyznania mali v obci synagógu, po holokauste nezostal nikto židovského vierovyznania, budova schátrala a bola predaná na stavebný materiál.

Semerovské cintoríny

Prvú písomnú správu o cintorínoch v Semerove nám napísali v kanonickej vizitácii 2. mája 1780. Podľa nej cintorín sa rozprestieral okolo kostola. Na cintoríne sa vtedy nenachádzal ani ústredný kríž, ani márnica. Pochovávali tu všetkých kresťanov spoločne.
V tomto roku jestvoval aj cintorín židovský, nakoľko tu bola početná komunita židovského vierovyznania.
Spomínané cintoríny sú však ďaleko staršie ako ich spomína zápisnica.
V kanonickej vizitácii z roku 1846 sa už píše, že katolíci majú jeden cintorín s krížom. Druhý cintorín majú nekatolíci (pravdepodobne refor. cirkev - kalvíni) a tretí cintorín je židovský.
V starom cintoríne / obnovenom obcou v roku 1994 / sa nachádza ústredný drevený kríž z r. 1917 s liatinovým korpusom Krista.
Hrob semerovského kňaza Imricha Adamoviča má liatinovú ohradu. Drevený kríž nad ním má liatinový korpus Krista.
V cintoríne je viac drevených vyrezávaných náhrobných krížov s malými plechovými srdiečkami s monogramom zosnulého a dátumom jeho úmrtia. Kríže sú dielom domácich majstrov z konca 19. a zač. 20. storočia.
Dnes sa v rímkat. cintoríne nachádzajú tri kríže. Drevený kríž cintorína bol postavený pred rokom 1938. Ústredný kríž tohto cintorína s liatinovým korpusom Krista a plechovým baldachýnom bol postavený v roku 1947 a misijný z roku 1947 z dôvodu zostarnutia vymenený za nový a posvätený 15. 8. 1999.
V cintoríne sa nachádzajú stĺpové náhrobné kamene s veršovaným ľudovým textom v maďarčine.

Na semerovských cintorínoch našli posledný odpočinok a čakajú na Vzkriesenie nielen všetci zomrelí obyvatelia Semerova, ktorých nie je možné vypísať, ale aj významné osobnosti, ktorých tu spomenieme:
15. 2. 1730 zomrel a je tu pochovaný semerovský rodák a jeho rodičia, kňaz Juraj Godor. V r. 1735 rím.kat. kňaz Ján Vaňo a ďalší rím.kat. kňaz 27.12.1751 Imrich Kotúč, 5. 3. 1798 František Pokorný, 14. 12. 1828 Anton Kršák, 7. 1. 1831 Anton Kamasi, 7. 7. 1871 Ján Zaklukál, 18. 3. 1878 Štefan Chovanec, 28. 11. 1920 Imrich Adamovich.
Antonovi Kršákovi, Jánovi Zaklukálovi a Štefanovi Chovancovi bol na miestnom semerovskom cintoríne 7. júna 1997 z príležitosti 200. výročia príchodu Antona Bernoláka do Nových Zámkov a 250. výročia vzniku Slovenského učeného tovarišstva odhalený spoločný náhrobný kameň.
Nad koncom dnešnej " Mlynárskej ulice" sa rozprestiera židovský cintorín, ktorý sa spomína už v roku 1780 a bol obcou obnovený v roku 1995.
Náhrobné kamene z 19. storočia sú z ružového mramoru. Staršie pomníky sú z pieskovca. Zvyšok náhrobkov je až z 20. storočia. Na židovskom cintoríne okrem iných obyvateľov Semerova židovského vierovyznania odpočíva aj rabín Isac BEUER, ktorého pochovali v roku 1852 vo veku 94 rokov s jeho manželkou Devorou. Hrob identifikovali pri osobnej návšteve 23. 7. 1997 prapravnuci Isaca Beuera, rabíni z Londýna a USA.

Doba halštatská

Toto obdobie je nazvané podľa pohrebiska v Hallštate a datujeme ho do 7. - 4. storočia pred Kristom / ďalej len pr. Kr. /. Je to archeologický názov pre staršiu dobu železnú.

V roku 1996 sa z tohto obdobia v záhrade rodiny Tahotných (nález ohlásila Z. Bohošová)v Semerove, v severnej časti intravilánu obce našla vakovitá nádoba s obežným krúžkom pod okrajom s jemne naznačeným odsadením hrdla od tela. Nádoba bola vo väčších fragmentoch, takže bolo možné ju rekonštruovať. Archeológovia nevedia pre jej zlý stav potvrdiť, či bola vyrobená na hrnčiarskom kruhu. Okrem nádoby sa tu našiel predmet, asi britva (nôž) pevne spojený s pieskovcovým brúsnym kameňom. Celý nález odborníci pokladajú za zvyšok mužského žiarového hrobu. (1)

Doba rímska

V Semerove ostala po Rimanoch aj hmotná pamiatka. Je to vápencový kameň, ktorý je zamurovaný do steny kostola. Jeho výška je 0,47 m, dĺžka 0,98 m a nápis má výšku 0,05 m. Podľa datovania pochádza nápis z roku 229 po Kristu. Kameň objavili v roku 1938 na semerovskom cintoríne pri kopaní hrobu. V roku 1955 ho spevnili cementom, ale pritom čiastočne znehodnotili jeho čitateľnosť. V roku 1998 sa rozhodlo Obecné zastupiteľstvo na návrh výtvarníka Romana Greškoviča z Komárna, rímsku najvzácnejšiu pamiatku v obci zachrániť pre nasledujúce generácie, zreštaurovaním. Kameň bol vysekaný z múru rímkat. kostola 16. 9. 1998 a následne očistený, spevnený, zdokumentovaný a premiestnený do suchej časti múru rímkat. kostola dňa 13. 11. 1998. Slávnostné odhalenie sa uskutočnilo 29. 8. 1999.



Prepis textu tabule:

(1) Imp(erator) Caes(ar) M(arcus) Aur(elius) Seve
(2) rus (Al)e(xander) Pi(us Fe -)
(3) lix Aug(ustus) pont(ifex) m/ax(imus) trib(unitia)
(4) pot(estate) VIII /c/on/s(ul) III p(ater) p(atriae)/
(5) asi 15
(6) asi 15
(7) asi 15

V preklade:

Imperátor a cisár Marcus Aurelius Severus Alexander Zbožný, šťastný, vznešený, veľkňaz, tribúnskou mocou (obdarený) po ôsmy raz, konzulskou mocou, po tretí raz, otec vlasti (4)

( 3 ) Jozef Češka, Radislav Hošek: Nápisy hornej Panónie, ktoré sa chránia (opatrujú) v zadunajskom Slovensku , vydala : Purkyňova univerzita v Brne v roku 1967.

Fotografie textu sú uložené vo fototéke Archeologického ústavu v Nitre pod číslami P - 33650, P - 33651. Staršie fotografie textu tabule sú v knihách Vojtecha Ondroucha: Limes Romanus na tabuli IV., č.3. a v ďalšej literatúre.

(4) preklad PhDr. Ján Milan Dubovský

Obdobie slovanské

V 4. - 5. storočí po Kristu zasiahlo naše územie sťahovanie národov. V tomto období sem prišli aj slovanské kmene. Na prelome 8. a 9. storočia si na našom území sformovali aj štátny útvar, do ktorého patrilo aj územie Semerova. Dôkazom toho sú aj úlomky keramiky šedej farby, točenej na hrnčiarskom kruhu, ozdobené rytými ornamentami a datované do 9. storočia. Nálezy sa nachádzajú v miestach dnešného Váraša - Hradišťa,o ktorom odborníci predpokladajú, že bolo aj slovanským hradišťom.

Na pôvodnej keltskej osade sa tu v 9. storočí usadili naši slovanskí predkovia, čoho dôkazom je, že ešte v 19. storočí tento kopec nazývali Hradište. V tomto období tu bol postavený zemepanský kostolík v románskom štýle. Hradisko bolo viac ráz vyplienené.